Episodes
-
To, čo malo byť prínosom - teda vstup súkromného kapitálu do zdravotníctva, prinieslo presný opak. Neprinieslo to zdravú súťaž, ale otvorilo to dvere k všemožným tunelom a tomu, aby peniaze zo zdravotného poistenia išli do rúk súkromníkov, ktorí rozhodujú o našom zdraví, tvrdí dlhoročný lekár Juraj Čierny. Reč bude aj o Hippokratovej prísahe, lekárskych platoch a cene života.
Dlhoročný lekár, ale aj jeden z aktivistov lekárskeho protestu spred takmer 20. rokov Juraj Čierny hovorí, že aktuálnemu protestu kolegov v bielych plášťoch dobre rozumie. Oveľa menej pochopenia má pre postoj vlády pretože podľa neho sa požiadavky lekárov za tých zhruba 20 rokov veľmi nezmenili, no nezmenil sa ani vytrvalo odmietavý prístup vlád k naozaj systémovému riešeniu problémov v zdravotníctve.
Tak ako pred dvadsiatimi rokmi, rovnako i dnes, pritom stojí slovenské zdravotníctvo opäť pred hrozbou možného kolapsu. Kulisy lekárskeho protestu sa síce zmenili - ako v premiérskom kresle, tak aj na strane lekárov, už sedia úplne iní apoštoli, orloj zarábania na našom zdraví sa však krúti prakticky úplne rovnako.
Už teraz mám informácie o mnohých lekároch, ktorí sa do nemocníc nevrátia. Tu je však ešte oveľa väčší problém. My sme takto zavreli dvere pre mladých lekárov, ktorí do systému ani nenastúpia, tvrdí Juraj Čierny a upozorňuje, že už dnes v systéme lekári - ale i zdravotné sestry, masovo chýbajú.
Dôsledkom zle nastaveného systému, v ktorom už dávno prestáva hrať prím verejný záujem, sú tak zmarené životy i hazard s tým najcennejším čo vôbec máme - našim vlastným zdravím. No a hrozba oslabenia dostupnosti i kvality zdravotnej starostlivosti je i v oblasti kde doslova ide o holé životy, v segmente záchrannej a urgentnej medicíny, teda ľudovo povedané sanitiek.
Hippokratova prísaha je o tom, ako sa mám správať k pacientovi, nie, že som povinný za každých okolnosti nastúpiť do roboty, pripomína doktor Čierny a dodáva, že aj lekári žijú z peňazí, nie zo vznešených deklarácií či ustavičných a neplnených prísľubov.
Počúvate Ráno Nahlas, dnes s doktorom Jurajom Čiernym. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.
-
Nemusíme sa za každú cenu stotožniť vo všetkých názoroch. Sú ľudia, ktorí si myslia, že musíme sa počas Vianoc správať inak ako počas roka. A že vianočné sviatky musia byť dokonalé. No dobrý pocit sa nedá vynútiť. Ak to budeme siliť, dosiahneme opak, hovorí v rozhovore psychológ a odborník na konflikty Dušan Ondrušek, ktorý má za sebou zmierovanie hlbokých konfliktov v 40 krajinách sveta.
Vysvetľuje, že pre mnohých ľudí sú Vianoce komplikované, pretože prevažne ide o stretnutia s rodinami a vidíme sa aj s ľuďmi, s ktorými sa často nerozprávame „Zrazu príde príležitosť pre hlbšie dialógy, no nedajú sa nadiktovať. A nevieme rozkázať, že to bude príjemný čas. V situáciách, keď sme dlho žili mimo domova, trochu trvá, než sa vrátime k našim vzťahom." konštatuje v rozhovore.
V podcaste rozoberáme, ako sa počas sviatkov vyhnúť prípadným konfliktom v rodinách a čo robiť, ak sa pohádame na politike.
„Myslím si, že by sme nemali prísť za našou babkou a vytiahnuť hneď v prvej vete polarizujúcu tému. Mali by sme začat tým, že babku pochválime - akú má peknú záhradu, ako pekne varí alebo ako sa venuje vnúčatám a aké pekné pesničky ich naučila. Radšej by sme mali oceňovať čo je na nej dobré a keď sa uistíme v našom vzťahu, že je v poriadku, tak vtedy môžeme spomínať témy, ktoré nás odlišujú. No stále to vnímať ako názor a že je v poriadku mať iné názory. Nemusíme sa za každú cenu stotožniť vo všetkých názoroch," hovorí v rozhovore psychológ a v rozhovore tiž vysvetľuje,
Témou rozhovoru je aj polarizácia spoločnosti. Podľa Dušana Ondrušeka sa v poslednom odbobí situácia na Slovensku výrazne vyostrila.Vidíme javy, ktoré sme tu v takejto podobe ešte nemali - a to je fragmentarizácia. „To znamená, že sa nám rozpadá spoločnosť na uzavreté podskupiny, ktoré vzájomne nekomunikujú a ani sa nepoznaj. Takže si vytvárajú stále väčšie a väčšie predsudky voči sebe," približuje.
Moderuje Denisa Hopková.
-
Missing episodes?
-
„Mám pocit, že nám vládnu ľudia, ktorí si myslia, že tu budú večne“, hovorí Monika Melcová, organová virtuózka a pedagogička, ktorá aktuálne žije v Španielsku. Jej umelecké a pedagogické pôsobenie ju zaviedlo prakticky do všetkých končín sveta.
„Zrejme si neuvedomujú, že môžu skončiť a skončia oveľa skôr ako my. Pretože ja pokiaľ nebudem chorá môžem hrať komukoľvek a kdekoľvek, toto mi nik nemôže zobrať. Na rozdiel od nich“, dodáva.
Odišla. A teraz sa vracia. Vycestovala za štúdiom kráľa medzi nástrojmi, do krajín s bohatou organovou kultúrou. Dnes tam organ a organovú interpretáciu či improvizáciu rovno učí, alebo sedí v medzinárodných porotách. A domov na Slovensko sa vracia a nadobudnutým majstrovstvom otvára hudobné horizonty ďalším a hladí duše krásou organovej hudby.
Monika Melcová.
Organová virtuózka a pedagogička v španielskom San Sebastian a dánskej Kodani. Po absolvovaní konzervatória v Košiciach odišla do Viedne, pokračovala v Paríži, odskočila si do japonského Saporra a potom sa usadila v San Sebastian.
Aké Slovensko nachádza, keď si tu sporadicky odskočí? A čo o ňom počuje v cudzine?
„Mám pocit, že nám vládnu ľudia, ktorí si myslia, že tu budú večne“, hovorí Melcová. „Zrejme si neuvedomujú, že môžu skončiť oveľa skôr ako my. Pretože ja pokiaľ nebudem chorá môžem hrať komukoľvek a kdekoľvek, toto mi nik nemôže zobrať, na rozdiel od nich“, dodáva.
Medzinárodne uznávaná koncertná umylkyňa zareagovala aj na kauzu s pripravovanou úpravou štátnej hymny v podaní Oskara Rózsu. „Príde mi to ako také dobrodružstvo na obžinkoch“, pričom naráža na komédiu Jána Palárika. „Nerešpektujeme sa a to je ten najväčší problém, z čoho som smutná.“
„Nevidím absolútne rešpekt voči komukoľvek, nielen k skladateľom, hudobníkom vo filharmónii, ale ani k ostatným, ktorí sa prípadne mohli uchádzať o projekt v konkurze“, vysvetľuje svoj postoj.
„Vracia ma to doby, kedy boli veci postavené do polohy: takto to bude a nič sa už s tým nedá urobiť, vy to musíte len rešpektovať“. Melcová to rovno nazýva „diktátorským“ prístupom.
Podcast pripravil Jaroslav Barborák.
-
Od premiéra až po nového riaditeľa SNG sa všetci iba sťažujú, kto všetko ich nemá rád. Treba sa zamyslieť, čím to je, odkazuje bývalá šéfka Slovenskej národnej galérie Alexandra Kusá. Dnes je iba radovou kurátorkou, no spolu s kolegami dostala výpoveď “z organizačných dôvodov”. Galéria podľa nej smeruje k stavu, že nebude fungovať, lebo tam nebude chcieť vystavovať žiadny umelec, ktorý by si chcel zachovať renomé.
Štátne symboly ako hymnu či napríklad vlajku by sme si nemali dať zobrať touto vládnou partiou, tak ako sme si zelenú farbu nedali zobrať Kotlebom, hovorí Alexandra Kusá. Čo sa vlastne v galérii aktuálne deje? Podľa nej to vystihujú slová pomsta, vyhrážky a agresivita. Nový riaditeľ sa potom nemôže diviť, že ho nikto nemá rád.
Rozhovor nahrával Peter Hanák.
-
„Hospice ako miesta dôstojného odchádzanie bez zásahu štátu nedôstojne odídu“, tvrdí Simona Stískalová zo Spišskej katolíckej charity. Je pritom poradkyňou Asociácie poskytovateľov hospicovej a paliatívnej starostlivosti.
Predvianočný čas. Nielen čas zhonu, ale aj čas dobročinnosti, charity. A sú na ňu odkázaní mnohí. Veď len tzv. príjmovou chudobou, kde mesačné príjmy nepresiahnu necelých 480 eur, je na Slovensku postihnutý každý deviaty občan. Najviac viacdetné rodiny, rodiny, ktoré ťahá jeden rodič, či domácnosti dôchodcov. Postihnutý je zvlášť východ krajiny.
Na dobročinnosť sú však dnes na Slovensku odkázaní aj ďalší – napríklad hospice ako miesta dôstojného dožitia. A to až natoľko, že zápasia o svoje prežitie. Ich zástupcovia to dali až provokatívnej polohy: Ak by mala dôstojnosť života cenovku, akú hodnotu by ste jej priradili?
Od štátu pritom čakajú, že im pridá, lebo aktuálne zdravotné poisťovne pokrývajú len polovicu ich nákladov. Ak nie, obávajú sa až zániku. Aj preto sa s prosbou o pomoc a záchranu obracajú nielen na štát, ale aj širokú verejnosť.
Sme tak v čase, keď sa charita spolieha na charitu? Tá inštitucionalizovaná na individuálnu.
Alebo ešte inak – keď hospice ako miesta dôstojného dožitia zápasia o svoju dôstojnosť.
„Zlyháva nám tu financovanie na rôznych úrovniach. Ako občania sa musíme finančne skladať na chod rôznych inštitúcií, ktoré potrebujeme pre každodenný život. Či sú to hospice, alebo seniori, ktorí si zaslúžia dôstojný život. A tiež deti so zdravotným znevýhodnením. Ako fundraiserke sa mi tu napadá jedno: čo robí štát?“, hovorí Stískalová.
Asociácia zaslala svoje požiadavky ministrovi financií, rokovala dokonca s rezortom zdravotníctva, od ktorého mala prísľub riešenia. Po piatkovom večere však prišla s vyhlásením o „hlbokom rozhorčení“ z postoja rezortu a ministra.
„Ministerstvo na štvrtkovom rokovaní prisľúbilo, že do 24 hodín poskytne definitívne stanovisko k financovaniu hospicovej starostlivosti, no namiesto toho posunulo iba všeobecné vyjadrenie bez konkrétnych čísel. Táto situácia je alarmujúca, keďže čas sa kráti a budúcnosť hospicov je ohrozená“, uvádza asociácia hospicov.
„Hoci ministerstvo deklarovalo, že dôjde k navýšeniu cien za hospicovú starostlivosť, neuviedlo žiadnu konkrétnu sumu. Na štvrtkovom rokovaní pritom zástupcovia ministerstva uznali našu požiadavku na minimálne 230 eur za lôžkodeň, ktorú sme prepočítali s odborníkmi, ako oprávnenú. Stanovisko rezortu však ukazuje, že starostlivosť o ľudí v terminálnom štádiu choroby ich vôbec nezaujíma,“ uviedla v stanovisku Asociácia poskytovateľov hospicovej a paliatívnej starostlivosti.
Opakuje pritom, že ak štát nevyhovie požiadavkám, situácia bude mať katastrofálne následky. Hospice môžu od 1. januára 2025 zatvoriť svoje brány.
Existujú scenáre na ich udržanie?
Podcast pripravil Jaroslav Barborák.
-
Kto nemá prístup k veľkým peniazom od oligarchov, nemal by sa miešať do politiky. To je signál, ktorý vysiela návrh Roberta Fica zvýšiť volebnú kauciu na pol milióna eur, hovorí politológ Pavol Hardoš. Podľa neho je to pohŕdanie občanmi. Politici nie sú schopní doručiť reálne veci ako napríklad diaľnica, a tak je pre nich ľahšie ľuďom dodať niečo symbolické. Preto sa sústredia na fiktívne problémy, ktorými odpútavajú pozornosť. Alebo dokonca vymyslia konkurenčný problém, ktorým zabávajú verejnosť, vysvetľuje politológ z Univerzity Komenského.
Je Ficov návrh na polmiliónovú kauciu oligarchizáciou a posilňovaním nerovnosti, keď kandidovať by mohli iba bohatí? Ide to presne proti sociálnej demokracii, hovorí Pavol Hardoš. Dodáva, že Robert Fico je dobrý v nastoľovaní tém, o ktorých potom ľudia hovoria.
Zmena volebného systému naše problémy nevyrieši, lebo aj regionálnosť sa dá obísť – napríklad si napíše trvalý pobyt u babky. Vedeli ste, že aj Robert Fico kedysi kandidoval na východe Slovenska?
Prečo sme v štádiu, keď niektorí politici chcú obmedzovať rozsah ľudských práv a niektorých z nich vylučovať?
Rozhovor nahrával Braňo Dobšinský.
-
Neviem, či by som si vybrala slovo paraziti, ale keby som mala povedať či Zdravotné poisťovne preukázali svoju opodstatnosť, tak jednoznačne poviem, že nie, nepreukázali. Hovorí bývalá štátna tajomníčka rezortu zdravotníctva Jana Ježíková. Podľa nej je však ešte horšie to, že štát - ako regulátor poisťovní a ich zisku, zlyhal a naše záujmy neháji.
Zdravotné poisťovne si nerobia robotu, ktorá sa od nich pri nastavení systému očakávala, nesmerujú zdravotníctvo k efektivite. My máme v zdravotníctve "free style", je tam obrovská sloboda a prakticky nikto tam nič nekontroluje. Štát má ale z Ústavy povinnosť splniť záväzok zabezpečiť zdravotnú starostlivosť pre svojich občanov a má preto právo, ale i povinnosť, do toho systému vstupovať reguláciami no a regulovať sa dá prakticky čokoľvek. Hovorí bývalá štátna tajomníčka rezortu a dlhodobá analytička zdravotníctva Jana Ježíková.
Slovenské zdravotníctvo je opäť na hrane kolapsu. Ťažko skúšanú dostupnosť zdravotnej starostlivosti tentoraz otestuje staronový spor medzi nemocničnými lekármi a vládou. A aktuálna pointa? Vláda odmietla naplniť všetky záväzky vyplývajúcich z Memoranda uzavretého s Lekárskym odborovým združením, no a namiesto ďalšieho vyjednávania siahla aktuálna vláda až k hrozbe represií. Ochotu lekárov ísť až na hranu to však prakticky vôbec neoslabilo. Krajine tak hrozí mimoriadna situácia, kde sa môžeme domáhať nášho ústavného práva na ochranu životov i zdravia až pod bičom vládnej represie.
Memorandum, ktoré je predmetom sporu pritom hovorí nielen o lekárskych platoch, ale je aj o systémových riešeniach, ktoré by mali zabrániť ďalšiemu plytvaniu - a pravdepodobne i rozkrádaniu, našich zdravotných odvodov. Samotní lekári totiž upozorňujú na dlhodobo nesystémové financovanie nemocníc no a na nedostatočné financovanie poskytovateľov zdravotnej starostlivosti roky upozorňuje aj Najvyšší kontrolný úrad.
V systéme, ktorý vykazuje nadmerné úmrtia, príliš dlhé čakacie lehoty alebo i nedostatok moderných liekov - a na ktorý sa donekonečna skladáme v stámiliónových oddlžovaniach, pritom súkromné zdravotné poisťovne dokážu i tak dodnes generovať zisk.
Viac ako 20 rokov nášho zdravotníctva ukázalo, že trhové prostredie, ktoré nie je dostatočne regulované, neprináša žiadnu pridanú hodnotu. Naša skúsenosť ukázala, že zdravotné poisťovne neprinášajú efektivitu, ktorú by sme ako pacienti pocítili a štát - ako ich regulátor, zlyhal. Tvrdí bývalá štátna tajomníčka rezortu zdravotníctva Jana Ježíková
Netransparentné a nespravodlivé "odmeňovanie" nemocníc je len čerešnička na torte systému, ktorý po vyše dvadsiatich rokoch preukázal, že súkromné poisťovne neprinášajú do zdravotníctva nič pozitívne, tvrdí Jana Ježíková.
Ako je to vôbec možné a kde sa stala chyba, že štát rezignoval na úlohu strážcu životov a zdravia svojich vlastných občanov? Majú v tomto systéme súkromné zdravotné poisťovne ešte nejaký verejne preukazateľný zmysel a ak nie, kto je vlastne obhajcom ich záujmov a i ziskov? A napokon, ako celý tento systém funguje a dal by sa ešte nejako zmeniť ku prospechu nás - teda pacientov?
"Už som počula i také, že ministerstvo reálne neexistuje pretože tie záujmy v zdravotníctve sú tak silné - a je to o príliš veľkých peniazoch, že snaha to spravodlivejšie upratať, tam už nie je."
Počúvate Ráno Nahlas, s bývalou štátnou tajomníčkou rezortu zdravotníctva a aktuálne zdravotnou analytičkou Janou Ježíkovou. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.
-
Je trpezlivá, dobrotivá, nezávidí, nevypína sa, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, neteší sa z neprávosti, ale raduje z pravdy. Áno, hovoríme o láske, ako ju v známom hymne opísal Pavol z Tarzu – to ešte na prelome letopočtov. A v tejto podobe je a bola výzvou a programom pre generácie.
Tá dnešná zoznam rozširuje. A síce o vetu a široký a často bolestivý obsah, ktorý sa za ňou skrýva: A nemá bolieť!
Naviac, Láske, ktorá nemá bolieť bola vyhradená aj špeciálna kampaň, webové sídlo, dokonca linky s odbornou pomocou. Má dokonca svoju ambasádorku, ktorá hovorí, že „skutočná láska nemanipuluje, neponižuje a neubližuje“.
Dnešné RánoNahlas tak bude o demaskovaní toho, čo v partnerských vzťahoch láska je a čo už nie je. S psychologičkou Denisou Moravčík Debreckou.
„Často sa mi stáva, že keď s klientom začneme pracovať na ich obavách, neefektívnych vzorcoch správania, zlepší sa aj ich partnerský vzťah. A to aj napriek tomu, že partner sa vôbec nezmení. Už len tým, že sa nám zvýši sebavedomie, vieme lepšie komunikovať, byť asertívnejší, viac prejaviť svoje potreby. Vo vzťahu pomáha už individuálna práca na sebe“, tvrdí psychologička Denisa Moravčík Debrecká.
Nahrával Jaroslav Barborák.
-
Pre pozostalých je veľmi nápomocné vedieť, ako to ten, čo odišiel, chcel. A tým im uľahčíte aj všetky tie momenty, ktoré sú i tak, zoči-voči smrti, nesmierne náročné – hovorí Andrea Kutlíková zo spoločnosti Goodbye friends. Ako sa pripraviť na smrť, a prečo sa „zubatá“ stala takou tabu témou?
„Ten, čo utekal pred smrťou, napokon našiel svoj pokoj práve v smrti,“ verzus „tam, kde je smrť, nie sme my a tam, kde sme my, nie je smrť.“
Nech už je to tak alebo onak, smrť je absolútne jediná istota našich životov. Jediná úplne spravodlivá aj absolútne nestranná istota, s ktorou každý jeden z nás musí počítať. Napriek tomu s ňou väčšina z nás bežne vôbec nepočíta, ani na ňu radšej nemyslí. Tak či onak, ani v tomto prípade sa jej však nikto nevyhne, preto je našou celoživotnou témou – či sa nám to páči alebo nie. Je tu a musíme sa na ňu pripraviť.
Ako sa na vlastnú smrť pripraviť, a ako ňou nezaťažiť našich blízkych viac, ako je nevyhnutné? Ako si zorganizovať odchod z tohto sveta – od praktických aspektov dedičstva cez pohreb až po duchovnú rozlúčku s našimi najbližšími? Nakoľko našu rozlúčku so svetom ovplyvňuje okolie alebo často dávno zabudnuté tradície? A nakoľko chceme svojim odchodom niečo vlastné odkázať svetu i svojim blízkym? No a napokon, kde je dnes Slovensko – zoči-voči smrti a jej tradíciám, a nakoľko si vieme vybrať nielen to, ako žijeme, ale i to, ako umierame, a aký odkaz odchodom z tohto sveta chceme zanechať? A chceme vôbec?
Témy a otázky pre Andreu Kutlíkovú zo spoločnosti Goodbye friends. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.
-
Súdruh Disident. Vážny príbeh života bojovníka s neľudským režimom v nevážnom šate komiksu? Dva paradoxy najnovšieho vydavateľského počinu, za ktorým stojí spisovateľ Michal Hvorecký.
Spojenie výrazov súdruh a disident je akoby logickým rozporom, známym „contradictio in adjecto“. V živote toho, koho označuje, však akoby nachádzal zrkadlenie.
Milan Šimečka starší.
Československý filozof, literárny kritiky, spisovateľ… a disident. Paradoxne pôvodne komunista z presvedčenia – a teda súdruh, ktorého neľudský režim a jeho prekuknutie vypľuli až do polohy disidenta.
A ak ho vtedy nemali v láske komunisti a vtedajšia moc, dnes ho nemá v láske rovno v jeho potomkoch moc súčasná, vo svojom premiérovi formovaná vtedajšími komunistami.
Čím je aktuálny príbeh muža, ktorý zomrel len pár mesiacov po Nežnej? Téma pre Michala Hvoreckého.
„Veľmi dobre vystihol podstatu mocenského oportunizmu. Keď ľudia, ktorí na to nemajú - vzdelanostne, ani charakterovo - sa chopia príležitosti, hrabnú po moci a potom šikanujú ostatných“, hovorí Hvorecký.
Je komiks, na ktorý sme v našich končinách zvyknutý skôr na ľahší žáner, formátom pre vážne témy?
„Komiks už dávno nie je len nejaký pokleslý, ľahký žáner. Dospel a v uplynulých desaťročiach sa komiksy píšu aj na veľmi vážne témy ako migrácia, minulosť... Z nemčiny som napríklad prekladal komiks o jednom boxerovi z koncentračného tábora“, reaguje Hvorecký.
Milana Šimečku považuje za jednu z najvýznamnejších osobností našich dejín a preto ponúka komiksovú podobu jeho života, aby bol „pre mladých i dospelých“.
Intelektuál, pôvodne presvedčený komunista, neskôr vytriezvel z toho, čoho bol schopný režim. Augustová okupácia spojeneckých vojsk pod vedením sovietov ho priviedla k slzám. Za jej kritiku ho vylúčili zo strany. Nakoniec skončil ako bagrista.
„Všímal si kolegov robotníkov, rovnako stroje, seba, ako jeho telo reaguje na drinu“, rozpráva Hvorecký.
Vernosťou svojmu presvedčeniu sa podľa neho stala „živá výčitka“. „Všímal si, ako jeho bývalí priatelia zrazu prechádzajú na inú stranu chodníka, keď ho stretnú. Ako sa mu boja pozrieť do očí pretože vidia, že oni pokračujú ďalej vo svojich kariérach v akademickom prostredí alebo v strane, zatiaľ čo on je zrazu v montérkach, robotník“, vysvetľuje.
Postupne našiel svoje nové prostredie, v ktorom sa cítil dobre. Bol ním disent.
„Komiks sme dokončili v roku, keď sa meno Šimečka znova stalo toxickým. Skoro ako v časoch normalizácie, keď bol Milan Šimečka terčom normalizačného režimu. V jeho knihách ako Obnovenie poriadku som videl popis toho, čo prežívame teraz. Aj dnes nám vládna moc sľubuje akúsi vládu tvrdej ruky a nastolenie poriadku. A tvrdia, že máme iba poslúchať a oni to všetko za nás zariadia. Milan Šimečka podľa mňa veľmi dobre vystihol povahu mocenského oportunizmu a toho, keď ľudia, ktorí na to nemajú ani vzdelanostne, ani charakterovo, sa chopia príležitosti, hrabnú po moci a potom šikanujú ostatných.“
Nahrával Jaroslav Barborák.
-
V Gruzínsku uz viac ako týžden prebiehajú masove protesty. Deje sa tak po tom, čo vládna strana Gruzínsky sen oznámila, že pozastavuje prístupové rokovanie do Európskej únie. Policajné zložky v krajine sú terčom domácej aj zahraničnej kritiky pre zaobchádzanie s protestujúcimi. Napríklad Gruzínsky ombudsman Levan Ioseliani poukázal na to, že zadržaní demonštranti majú väčšinou zranenia na tvári či v oblasti hlavy, čo podľa neho naznačuje, že policajti používajú násilie ako trest. Udalosti v Gruzínsku v podcaste budeme rozoberať s odborníkom na postovietsky priestor Jánom Cingelom.
Cingel sa už štrnásť rokov sa venuje téme Gruzínska. Do krajiny pravidelne cestuje a má tam veľa známych. Tí mu hovoria, že ide najhoršie protesty pokiaľ ide o intenzitu násilia. „Obávajú sa spôsobu, akým sa snažia bezpečnostné zložky utlmiť demoštrácie," približuje.
Krajina dnes stojí na križovatke, či smeruje k proruskému satelitu a diktátorskému režimu alebo či dôjde k zmene vlády, myslí si odborník. Aj z toho majú protestujúci Gruzínci strach. „Obávajú sa, akým spôsobom sa bude snažiť vláda udržať pri moci. Či to pôjde cestou upevňovania policajných štruktúr, ktoré budú prerastať do ďalších sfér riadenia štátu. Niečo ako v Rusku silovici," konštatuje.
Násilie je používané forma trestu a podľa odborníka ide aj o snahu vyradiť ľudí z ďalších protestov. „Zameriavajú sa napríklad na tvár - oči, nos či ústa. Spôsobujú vážne zranenia s dlhou dobou liečenia a takto chcú aktivistov alebo opozičných politikov vyradiť z obehu. Ide o drsný spôsob, ktorý kopírujú z Ruska," hovorí tiež v podcaste Cingel.
Gruzínska vláda podľa odborníka bojuje o prežitie a používa všetky prostriedky. Medzi policajnými zložkami majú byť aj v čiernom odetí neoznačení muži. „Majú kukly a ide o stavaných mužov. No a otázne je, kto sú. Je niekoľko teórii a jedna z nich hovorí, že ide o ľudí regrutovaných z protredia kriminálnych zložiek, ktoré podporujú kriminálne skupiny. Nebolo by to niečo ojedinelé, takéto skupiny zvyknú byť používané. Mafia, respektíve organizovaný zločin závisí od toho, aby mali aspoň nejakú podporu zo strany štátu."
Nevylučuje, že to môže vyústiť aj do pádu vlády, pretože nespokojnosť začali vyjadrovať niektorí policajti, ale aj úradníci.
Prečo by sme tomu mali venovať pozornosť? Podľa odborníka ide o ďalšiu krajinu, ktorá trpí tým, že je v susedstve s Ruskom. „Mala by to byť lekcia pre nás, kam až môže dospieť polarizácia v spoločnosti, pretože v Gruzínsku to bolo podobné, ako u nás. Niektoré zákony na Slovensku sú podobné."
Moderuje Denisa Hopková.
-
„Sme zhrození, ako sa deklasujú inštitúcie, ktoré sme budovali roky“, tvrdí Zuzana Denková, ktorá je dnes popri svojej profesii aktívna aj v Platforme slobodného múzejníctva.
Odvolaná bez udania dôvodu, aby ju nahradil okresný šéf vládnej SNS. Pred rokom sa to stalo Zuzane Denkovej, riaditeľke požiarom stigmatizovaného Banského múzea v Štiavnici. Do čela múzea ju svojho času vybral minister Budaj, ako víťazku výberového konania. Tomáš Taraba ju nahradil ju politický nominant. Písal sa december 2023. S odstupom roku sa s podobnými príbehmi akoby rozsypalo vrece: po zrušenej RTVS, aby padol neželaný riaditeľ a ministerkinej susedke na čele Bibiany odvolali šéfa národného divadla, národnej galérie, politickí nominanti namiesto odborníkov zasadli aj do Slovenského národného múzea, na čelo Betliara sa postavila niekdajšia hovorkyňa prokuratúry... A štátne šetrenie zatvára ďalšie múzeá a expozície. Paradoxne, v čase, keď vychádzajú na povrch informácie o tisícoch, ktorými sa odmeňujú niektorí ministerskí úradníci.
Už druhý týždeň existuje ako vyjadrenie odporu voči takýmto krokom aj špeciálna Platforma slobodného múzejníctva. A svoju tvár a hlas je dala práve pred rokom odvolaná šéf Banského múzea Zuzana Denková. Kam kráča slovenské múzejníctvo? Aj o tom bude dnes reč.
Je štvrtok, 5. december. Počúvate podcast RánoNahlas. Moje meno je Jaroslav Barborák.
„Sú tu snahy o ideologický únos našich múzeí, politické nominácie sú des“, tvrdí odvolaná Zuzana Denková.
Nahrával Jaroslav Barborák.
-
Ruská federácia je jediný štát, ktorý vojenskou silou posúva svoje hranice na územia iných štátov. Partizán Otto Šimko dobre pochopil, kto je agresor a kto sa bráni, a je jedno, či to bolo svojho času nacistické Nemecko alebo je to dnes Putinovo Rusko, hovorí historik Stanislav Mičev. Bolo oslobodzovanie Červenou armádou predzvesťou okupácie Československa červenou totalitou?
Slovenský premiér sa chystá na návštevu Moskvy. Podľa jeho vlastných slov si tým chce „na mieste činu“ uctiť víťazstvo nad nemeckým nacizmom v druhej svetovej vojne. Kritiku, že tým legitimizuje dnešný ruský imperializmus, ktorý krvavo ničí suverénnu Ukrajinu, a dokonca sa vyhráža zničením aj nás - teda Európskej únie - však už Robert Fico prehliada.
„Máme tu hlásateľov proruskej politiky, ktorí tvrdia, že Rusko by na Ukrajinu nevstúpilo, nebyť toho, že Ukrajinci vraždia (na Ukrajine) ruské obyvateľstvo. Ja sa ale pýtam, prečo potom neprotestovali, keď ruská armáda v dvoch vojnách vyvraždila desaťtisíce Čečencov? Preto, lebo to asi bolo na území Ruska? No a teraz, ak sú separatisti (ktorí sa snažia bojovať proti ukrajinskému štátu) na území Ukrajiny, tak sa Ukrajina nemá brániť? To sme kam dospeli? A treba si dať dohromady aj chronológiu udalostí, pretože najprv bol Krym a až potom sa objavili separatisti na Donbase či v Luhansku,“ hovorí Mičev a pripomína, že návrhy „územie za mier“ nefungujú tak, ako to napokon ukázal už Mníchov 1938, keď po okupácii Sudet a južného Slovenska neprišiel mier, ale 1. 9. 1939 prišla vojna.
Je historickou pravdou, že nás Sovietsky zväz za cenu nesmiernych obetí zbavil počas druhej svetovej vojny fašizmu - toho nemeckého, ale i toho nášho, slovenského. Stále viac sa však vo verejnom priestore vynára legitímna otázka, či toto oslobodenie nebolo iba predpolím novej okupácie, tentoraz sovietskej, a či jednu totalitu - tú nacisticky hnedú, nenahradila totalita nová - tentoraz boľševicky červená.
„Obdobie od konca vojny do februára 1948 tu bola demokracia a na Slovensku komunisti voľby prehrali, no ani v rámci Československa nemali ani zďaleka víťazstvo vo vrecku. Fatálne to začalo byť vtedy, keď ČSR nakoniec odmietla ísť na parížsku konferenciu, kde sa malo rokovať o Marshallovom pláne. To bola posledná možnosť, ako to celé zvrátiť.“
Bol teda príchod vojsk Sovietskeho zväzu oslobodením alebo to bola predzvesť novej okupácie, tento raz v „tábore mieru“ vedenom, údajne večným, Sovietskym zväzom? A nemaže aktuálna ruská agresia na Ukrajine všetky tie obrovské zásluhy ZSSR na porážke fašizmu v druhej svetovej vojne?
„40 rokov som sa venoval tomu, aby som obhájil osloboditeľskú misiu Červenej armády na území Československa a Putin mi to v okamihu zbúral, keď jeho vojská vpadli na Ukrajinu, a teraz sa veľmi ťažko obhajuje to, že Červená armáda je osloboditeľ a nie okupant.“
Témy pre bývalého šéfa Múzea SNP, historika Stanislava Mičeva. Je nutné dodať, že rozhovor sme nahrávali v čase, keď snaha premiéra ísť do Moskvy nebola verejne známa, a preto otázka na túto tému padnúť nemohla. Na aktuálnosti rozhovoru to však - vzhľadom na tému - nič nemení.
Počúvate ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.
-
„Komunistický režim a jeho tajná polícia (Štb) tu vytvorila evidenciu tzv. „bývalých ľudí“. Takto dehumanizujúco ich nazývali. Šlo o inteligenciu, učiteľov, úradníkov, kulakov... Stačilo, že nesúhlasili s režimom“. Historik Ľubomír Morbacher vykresľuje, ako režim pred Novembrom’89 ničil ľudí. Nástrojom mu bola aj tajná Štátna bezpečnosť. Historik hovorí, že Slovensko má voči nim stále dlh.
Chrániť komunistické štátne zriadenie. Pred vonkajším i vnútorným nepriateľom. Byť strážnym psom režimu, s tým, že jeho „ostré zuby“ až paralyzovali. Úlohy, ktoré dostala do vienka obávaná, pretože miestami až brutálna ŠTB. Čiže komunistická štátna bezpečnosť. Slovenský pendant ruskej KGB či nemeckej Stasi.
Všadeprítomný dohľad, s prívlastkom neviditeľný, metodika registratúr dovedená k dokonalosti. Infiltrácie, zatýkania, vypočúvania aj s prvkami mučenia… To všetko v službe ideológie, ktorá držala v neslobode a strachu päť miliónov obyvateľov územia dnešného Slovenska po dobu štyroch dekád.
Aj s odstupom 35-rokov od prelomového novembra’89 Ústav pamätí národa stále dopĺňa čriepky, ktoré dotvárajú obraz niekdajšej komunistickej ŠTB – najnovšie registrami jej vyšetrovateľov. Prečo je pohľad do očí aj nepríjemných dejín potrebný?
Pozrieme sa na to s historikom ÚPN Ľubomírom Morbacherom.
-
AI nás prinúti zmeniť to, ako medzi sebou komunikujeme, tvrdí v Ráno Nahlas informatička Mária Bieliková. Podľa nej stále dosť dobre nechápeme, čo umelá inteligencia s nami robí a ako nás ovplyvňuje. "Mali by sme venovať omnoho viac úsilia skúmaniu vplyvu AI na ľudí. Slovensko však tomto nerobí prakticky vôbec nič, tvrdí.
AI – teda umelá inteligencia sa čoraz viac stáva súčasťou nášho sveta. Prekladá nám články, vyhľadáva pre nás informácie, šoféruje autonómne vozidlá, konzultuje operácie a navrhuje diagnózy, pomáha pri vzdelávani i optimalizácií prakticky akejkoľvek výroby – proste, čapkova fikcia robotov pretavená do každodennej reality. Umelá inteligencia je tak čoraz väčšia výzva, ale dnes už aj narastajúca hrozba. Kde to všetko má hranice a vie AI skutočne myslieť?
„Tie stroje sa správajú ako keby inteligentné, ale správať sa a mať výstupy, ktoré človek považuje za inteligentné vôbec neznamená to, že to je inteligencia,“ dodáva Bieliková.
Nakoľko sme ako spoločnosť vôbec pripravení na dobu robotickej manipulácie reality, teda na záplavu všetkých tých čoraz dokonalejších deepfakeov meniacich skutočnú realitu? Profesorka Bieliková hovorí, že báť sa treba skôr ľudí, než strojov.
„Reálne sú za tým v skutočnosti ľudia a všetko to šírenie iniciujú ľudia. Aj keď potom stroje zabezpečujú, že sa to dostane tam, kde sa to má dostať. Toto je nebezpečné pretože to by normálny človek ani s veľkou armádou v takomto rozsahu nedokázal. Tie propagandy aj dezinformácie, to všetko tu predsa už tisícky rokov bolo, čo je dnes na tom desivé, je ten rozsah a rýchlosť.“ A dodáva: „Neriešme, čo je nepravda, zamerajme sa na to, čo je pravda a rozlíšenie faktov od názorov.“
No a prečo sa tento štát správa k vede a výskumu tak macošsky a aké to bude mať dôsledky?
„Naša občianska spoločnosť je veľmi silná a zatiaľ máme aj na univerzitách skutočne šikovných ľudí, ale to všetko je otázka možno pár rokov a môže sa to zlomiť,“ varuje šéfka Kempelenovho inštitútu inteligentných technológií Mária Bieliková.
-
Totálne inštitúcie, ako boli kedysi detské domovy v kaštieľoch, mali vo výchove detí oveľa horšie výsledky ako profesionálne rodičovstvo. Keď si človek výmenou za plat vezme k sebe domov rómske dieťa s tramou, ašpiráciou nie je Oxford, ale aby dieťa dokázalo fungovať vo vzťahoch. Profirodičia však často čelia obrovským problémom, čo by nikto nevydržal robí len pre zisk, hovorí Viliam Gyurke, kedysi šéf detského domova a dnes garant jedného z centier pre deti a rodinu (na ktoré sa detské domovy premenovali).
V októbri sme publikovali podcast Ráno Nahlas s režisérom filmu Profesionálny rodič Erikom Jasaňom. Tento film zobrazuje ženu z chudobného slovenského regiónu, ktorá si vzala domov rómske dievčatko len pre peniaze a potom robila rozdiely v prístupe k nej a k vlastnému dieťaťu. Podcast o tejto téme pobúril mnohých profesionálnych rodičov, preto sme dali priestor aj druhej strane. Viliam Gyurke z pozície šéfa detského domova rozdeľoval deti do profesionálnych rodín, kontroloval ich výchovu a v prípade problémov takéto deti aj odoberal.
Ako teda funguje výchova opustených detí s tramou, psychickými či zdravotnými problémami?
Podcast Ráno Nahlas moderuje Peter Hanák.
-
Je možné, že to celé dopadne zle, ale kým sa to stane, tak by človek mal urobiť všetko preto, aby sa to nestalo. Myslím si, že dnes potrebujeme pokoj a trpezlivosť, pretože toto je „Dlhá hra“ a nemôžeme čakať, že sa to nejakým zázrakom zmení, hovorí Samo Marec, autor knihy o Ficovej porážke a zúfalstve Slovenska.
Človek potrebuje žiť s nejakou nádejou pretože inak to nemá žiadny zmysel a ja nechcem dávať falošné nádeje, ale snažím sa popísať Slovensko také, aké je. Tak takto charakterizuje svoju najnovšiu knihu „Ako sa zbaviť zúfalstva zo Slovenska a poraziť Roberta Fica,“ publicista a komentátor Samo Marec.
Kniha je už na svete a tak je logické sa pýtať nielen na to, ako poraziť Roberta Fica, ale i na to, či je práve tento boj dnes tým kľúčovým – a prečo vlastne, no i na to, kde sa berie to zúfalstvo zo Slovenska a či je naň skutočne dôvod.
„Myslím si, že dnes potrebujeme pokoj a trpezlivosť pretože toto je tzv. Dlhá hra a nemôžeme čakať, že sa to nejakým zázrakom odrazu zmení. Ste nespokojní – alebo máte strach? Dobre, tak to pretavte do niečoho konštruktívneho,“ pripomína Marec.
Platia teda slová autora Stopárovho sprievodcu galaxiou Douglasa Adamsa: „Nemôžeme vyhrať proti posadnutosti. Tá sa stará,my nie. Vyhráva.“ Alebo platí skôr to masarykovské: „Demokracia nie je panovanie, ale len práca, práca na zabezpečenie spravodlivosti. A, ak má naša demokracia nedostatky, musíme prekonávať tie nedostatky, nie prekonávať demokraciu.“
„My sa na Slovensku veľmi často pohybujeme medzi dvomi extrémami v závislosti od toho, ako ktoré voľby dopadnú. Tie extrémy však nevyjadrujú celú pravdu o Slovensku. Existuje veľmi veľká skupina voličov v strede, ktorí idú raz na jednu stranu, potom zasa na druhú a vedia sa „dohodnúť“ s obidvomi stranami, pretože majú voľnejšie názory i postoje. Teraz ide o to, kto ich osloví a na ktorú stranu sa pohnú,“ tvrdí Marec.
Počúvate Ráno Nahlas. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.
-
„Keď máte zaplatiť hypotéku, nutne sa začnete zamýšľať nad tým, či vám nadšenie pre školstvo stačí“. Viktor Križo opisuje rozpoloženie jedného zamestnanca v slovenskom školstve.
Popri očakávanom „čiernom piatku“, ktorý v ušiach rezonuje skôr ako black friday na krajinu zasadne aj „čierna streda“. Do čiernej sa odejú slovenské školy. Minimálne ich pedagógovia. Má ísť o prejav smútku nad smerovaním slovenského školstva. Problémom nie je opäť nič iné ako peniaze. Napriek tomu, že návrh štátneho rozpočtu počíta pre školstvo s miliardou naviac.
Učitelia a ich zástupcovia upozorňujú, že aj sľubovaná jednorazová odmena vo výške osemsto eur ich neuchráni pred poklesom reálnych platov. Žiadajú minimálne desaťpercentné navýšenie tarifných platov pre všetkých v školstve a viac spravodlivosti v odmeňovaní vrámci krajiny.
Na dôvody školskej „čiernej stredy“ sa pozrieme s Viktorom Križom zo Slovenskej komory učiteľov.
Pohne kompetentných tichý protest? Nejde o predohru ostrého štrajku?
„Školstvo nie je stále prioritou. Pre žiadnu vládu doteraz tomu tak nebolo, lebo je to dlhodobá investícia a jej výsledky sa neukážu rýchlo, až v horizonte desaťročí“, hovorí Križo.
Situáciu označuje za „terminálne štádium“, keď sú nespokojní takmer všetci – od učiteľov, cez žiakov až k rodičom. Protestnou „čiernou stredou“ by radi uviedli do stavu znepokojenia aj politikov a najmä tých, ktorí sú pri moci a majú dosah na zmeny.
„Vidíme, že najpálčivejšie témy nie sú premiérskou témou, aspoň ak vychádzame z jeho vyjadrení“, upozorňuje predstaviteľ Slovenskej komory učiteľov. „Stratégia a tlak by mala smerovať k premiérovi Ficovi, nie k ministrovi školstva. On nemá potrebnú silu sa za nás postaviť“, hovorí.
Peniaze na školstvo podľa Križa sú, len ich nevieme na Slovensku vyčerpať. „Nestačíme sa diviť, že z plánu obnovy budeme musieť vracať Bruselu desiatky ak nie stovku miliónov eur, pretože sme neboli schopní ich minúť v našom vlastnom rezorte, dostať ich do škôl“, upozorňuje. Strácajú sa podľa neho na byrokracii.
Akú máte podporu? Zachytil som, že zástupcov odborov prijal prezident, či minister školstva. A vyjadril im svoju podporu. Ale keď sa pozrieme ďalej: premiér sa zatiaľ k učiteľom nevyjadril. Počuli sme jeho iné vyjadrenia voči škole v Trenčíne, ktorá chcela zorganizovať spomienku na vraždu zo Zámockej. A rezonujú mi tiež vyjadrenie ministra vnútra Šutaja Eštoka na adresu študentov z gymnázia na Bilíkovej, ktorí na stužkovej „reflektovali“ súčasnú politickú situáciu...
Čiže akú máte podporu? Keď je deklarovaná zo strany ministra školstva a prezidenta, ale premiér, ako ten, kto má hýbať témami, pre neho školstvo nie je témou.
Nie, veď vidíme, že tie najpálčivejšie problémy nie sú premiérskou témou. Zdá sa, že ani zdravotníctvo nie je premiérskou témou podľa jeho vyjadrení. Áno, tá stratégia a tlak by mali smerovať práve k premiérovi a nie k ministrovi školstva, lebo ako ste spomenuli, niekoľkokrát som s ním aj sedel. Myslím si, že ak je niečo...
Sedeli ste s premiérom Ficom?
Nie, s ministrom školstva. Je veľmi podporný a rozumie tejto problematike. Myslím si, že máme aktuálne ministra, ktorý skutočne stojí na našej strane a podporuje nás, čo je zázrak, keďže sme mali rôznych ministrov.
Ale čo to je za obraz: Na jednej strane hovorí o svojej podpore, no má silu vybojovať vaše požiadavky?
Vidíme, ako fungujú mocenské vzťahy v tejto koalícii. Kto akú má silu hlasu. Takže to nie je naša starosť.
Môžeme hovoriť o sile hlasu Hlasu, nakoľko minister Drucker je nominantom tejto strany. Vnímate to tak, že má silu presadiť svoju podporu vašim...
-
Liečba rakoviny nemá u nás takú prioritu akú by mala mať a kvalita liečby je podmienená i regionálne, hovorí Hlavný odborník pre klinickú onkológiu Michal Mego. Problém sú i moderné lieky. Z hľadiska ich dostupnosti má pacient s rakovinou väčšiu šancu na vyliečenie v Prahe, než v Bratislave. Prečo u nás zbytočne umierajú ľudia s diagnózou rakoviny a ako to zmeniť?
Rakovina, to slovo ešte pred pár desiatkami rokov znamenalo prakticky istý rozsudok smrti. Dnes to tak už nie je pretože pokrok v liečbe dosiahol až neuveriteľné parametre, zlomiť jej moc sa však doteraz medicíne nedarí. Onkologické ochorenia tak zostávajú druhou najčastejšou príčinou úmrtí Slovákov a Slovensko v rámci Európskej únie figuruje na popredných priečkach v úmrtnosti na nádorové ochorenia.
Navyše, Slovensko má najmenej moderných inovatívnych liekov na liečbu rakoviny v rámci krajín V4 a tak sa voľba doslova "medzi životom a smrťou" na nádorové ochorenia neraz stávajú pre mnohých i finančne nedostupné. Výsledkom je záplava zbierok, v ktorých sa –namiesto poisťovní, skladáme na liečbu našich blížnych a napokon i mnohé úplne zbytočné úmrtia.
„Oproti Čechom, Maďarom či Poliakom v dostupnosti moderných liekov na rakovinu zaostávame a keďže sme súčasťou Stredoeurópskeho regiónu, tak by sme ani v tomto nemali negatívne vyčnievať,“ tvrdí onkológ Mego. Podľa neho je našim problémom nielen príliš dlhá cesta pacienta k špičkovej modernej liečbe, ale i nedostupnosť inovatívnych liekov či dostupnosť kvalitnej operatívnej či podpornej liečby.
Zároveň náš Hlavný odborník pre klinickú onkológiu pripomína, že do veľkej miery je to aj o nás samých, presnejšie je to i o našom životnom štýle.
„Na Slovensku dominujú rakoviny hrubého čreva a pankreasu, za čo zodpovedá predovšetkým životný štýl a strava a ak by sme zmenili tieto faktory a zapojili by sme sa aj do skríningového programu – teda preventívnych kolonoskopiií tak pokles úmrtnosti by mohol byť ozaj značný,“ hovorí Michal Mego.
Počúvate Ráno Nahlas, dnes s prednostom Onkologickej kliniky Lekárskej fakulty Univerzity Komenského a Národného onkologického ústavu Michalom Megom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.
-
Smeruje Slovensko cestou Maďarska? Aktuality sk sa spolu s maďarskými, českými a poľskými novinármi pozreli na to, ako sa politický postup maďarského premiéra Viktora Orbána šíri do okolitých krajín a ako sa ňou inšpirujú politici - a to vrátane slovenského premiéra. Jeden z autorov analýzy, novinár Peter Hanák, v podcaste približuje, že Robert Fico by chcel ísť cestou maďarského lídra, ale až tak sa mu to nedarí.
Novinári z krajín V4 urobili širokú analýzu toho, čo maďarský premiér Viktor Orbán robí vo svojom politickom systéme od roku 2010, kedy sa dostal znova k moci. „Maďarskí novinári nám rozpísali, čo orbanizácia znamená. Netreba ju vnímať len cez orbanizáciu médií, pretože tým Viktor Orbán začal. No pokračoval v právnom systéme a ďalších oblastiach," približuje Peter Hanák s tým, že porovnávali čo sa v týchto oblastiach podarilo dosiahnuť vládam na Slovensku a v Česku a aj v Poľsku.
V rozhovore tiež približuje, ako je Viktor Orbán veľkým vzorom pre rôznych autoritárskych lídrov pre politikov, ktorí chcú vládnuť autoritársky. „Vidíme to aj na tom, že má úspech v zahraničí. Sám seba sa snaží vykresľovať ako nejakého lídra krajnej pravice, až politického génia. A darí sa mu to, pretože Donald Trump pred voľbami povedal, že Orbán je pre neho inšpiratívny líder," dodáva Hanák s tým, že aj to bolo cieľom analýzy - zistiť do akej miery sa Andrej Babiš, Jarosław Kaczyński a Robert Fico inšpirujú práve Orbánom.
V rozhovore si budete tiež môcť vypočuť, čo bol výsledok analýzy a či dochádza k orbanizácii Slovenska.
Moderuje Denisa Hopková.
- Show more
