Episodit
-
„Deň po…“, alebo ako sa krajina dostáva z blata. Nemecko, Rakúsko, Česká republika, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a… Slovensko. Krajiny, ktoré spojila vysoká voda. Vytrvalý a výdatný dážď len v priebehu hodín dostal z korýt potoky, ktoré sa miestami zmenili na neovládateľné živly. A z veľkých riek – ako Morava a Dunaj – sa u nás stali aj zdroje obáv z najhoršieho. Len v okolí hlavného mesta načas zmenili aj tvár krajiny. Známa silueta hradu sa z rakúskej strany načas zrkadlila aj vo veľkom jazere rozliateho toku Dunaja. Nehovoriac o starostiach tých, ktorým domy zostali pod vodou, či načas ich vysoká voda doslova odstrihla od sveta.
Týždeň po povodniach – to je aj boj s všadeprítomným blatom, špinou, vlhkosťou. A otázky, ako ďalej. V dnešnom RáneNahlas sa pozrieme, ako sa s vysokou vodou vysporiadali vodáci, ktorí len pred pár dňami oslavovali storočnicu klubu Dunajčík. S Vladimírom Miššíkom.
A tiež nadšenci histórie združení okolo unikátneho Múzea petržalského opevnenia. Tí majú za sebou aj nepretržité odčerpávanie vody z jedného z bunkrov. S Martinom Kubalom.
„Podpora verejnosti počas týchto dní nás napĺňa obrovskou zodpovednosťou to nevzdať. Potešilo ma, že aj keď človek v bežnom živote má pocit, že s našou spoločnosťou to ide dole, práve takéto chvíle mu ukážu, že to tak vôbec nie. Že je tu stále väčšina ľudí, ktorá je vo svojom vnútri dobrá, chce pomôcť vybudovať lepší svet a spolu sa nám v tom bude dariť lepšie“, formuluje poučenie z nedávnych povodní Martin Kubala.
„V našom prípade je voda tým menším problémom. Sú to skôr nánosy, ktoré s ňou prídu. Voda odtiekla sama, na tom nemáme zásluhu. Na nás je teraz očistiť to tu celé od blata“, rozpráva Vladimír Mišík, ktorý je aj prezidentom Asociácie vodáckych klubov.
Podcast pripravil Jaroslav Barborák.
-
Povodne ešte ani neodzneli, no už sa začala diskusia nielen o obnove zničenej krajiny, ale i o dôvodoch týchto problémov. Podľa odborníkov by zásadou malo byť využitie potenciálu prírodných spoločenstiev a ich schopnosti zmierňovať negatívne dopady zmeny klímy.
Príkladom toho, ako dobre môže fungovať riečny ekosystém v čase záplav, je staré koryto Dunaja a jeho ramenná sústava pod Bratislavou. Dnes je však celý tento jedinečný ekosystém v zásadnom ohrození. To ohrozenie sa volá: projekt Insula Magna.
Naši odborníci preto žiadajú zmrazenie prebiehajúcich rokovaní o projekte Insula Magna a chcú kompetentnú odbornú diskusiu. Verejnosť preto oslovili verejnou petíciou.
V čom je problém s ďalšou reguláciou Dunaja, o čo všetko by sme prišli prehradením živých tokov dunajských ramien a napokon, prečo by to zhoršilo ešte aj schopnosť nášho veľtoku čeliť záplavám?
O živote v krajine rieky Dunaj, o jej nesmiernej rozmanitosti, sile obnovujúcej sa prírody, ale i o omyloch našej civilizácie spoliehajúcej sa na silu železa a betónu zoči voči silám prírody s biológom Vladimírom Kováčom a hydromorfologičkou Katarínou Holubovou.
Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.
-
Puuttuva jakso?
-
„Ako človeka slova ma hlboko poburuje, že nám tu vládnu bludári, konšpirátori, zákerní ľudia, tí, čo sa živia šírením lží a propagandy. Verejný diskurz do veľkej miery ovládli ľudia, ktorí idú proti elementárnym vedeckým faktom. Aj preto chodím na námestia opäť ako na klavír“, hovorí spisovateľ a publicista Michal Hvorecký.
Doména bohatých – knihy najnovšou optikou strážcu štátnej kasy ministra Kamenického. Poslúžila mu pri argumentácii zásadného zvýšenia DPH pri nich – zo súčasných 10 percent na nových 23. V Európskej únii by tak bola druhá najvyššia – po Dánsku. Vo zvyšku Únie je nižšia – najčastejšie okolo piatich percent. Íri a Česi ju majú dokonca nulovú.
A ak minister financií hovorí pri knihe o doméne bohatých, zo Združenia vydavateľov a kníhkupcov prichádza iná skúsenosť. Podľa Juraja Hegera je ten rozdiel v kupovaní u bohatých a chudobnejších minimálny: 7,4 versus 6,9 kúpených kníh za rok v prospech solventnejších.
Čím je kniha pre človeka? A čím pre jedno spoločenstvo, či rovno národ? A ak sa má stať cestou k štátnym úsporám, nezaplatí tým štát oveľa viac na následkoch činov ľudí, ktorí na knihách radšej šetria?
Do týchto vôd sa vydáme s človekom, ktorému sa knihy rodia rovno v hlave, či pod prstami. Dokonca ich môžu čítať v prekladoch aj za hranicami Slovenska, či počúvať jeho čítanie dospelí i deti. Život s knihou označuje za inšpiratívny a radostný. Dokonca hovorí, že ho „naučil pokore“. Spisovateľ a publicista Michal Hvorecký.
„Považujem to za mimoriadne nevydarený, zbabraný a jeden veľmi zle pripravený návrh zákona. Je slepou uličkou. Presne proti tomuto trendu ide zvyšok sveta. Svetová únia vydavateľstiev radí všade zavádzať čo najnižšiu DPH, resp. odporúča ju rovno nulovú. Je to v prospech toho, aby knihy boli ako médium prístupné všetkým bez rozdielu“, reaguje Michal Hvorecký.
„Keď Slovensko pôjde cestou druhej najvyššej DPH v Európe, bude to pre nás znamenať najmä ochudobnenie širokých vrstiev. Kníh bude vďaka tomu vychádzať reálne menej a budú výrazne drahšie“, dopĺňa.
Michal Hvorecký pripomína, že plánované štátne šetrenie na knihách sa deje v okamihu, keď je kultúrna scéna „pod ťažkým atakom financovania z verejných zdrojov“.
Príkladom má byť prekladová literatúra, ktorej „výraznému rozbehu“ pomohol v minulých rokoch Fond na podporu umenia.
Pri vládnych úvahách o výraznom zvyšovaní DPH na knihy Michal Hvorecký pripomína aj výskumy o tom, že pochopenie a interpretácia prečítaného textu mladým otvára cestu k úspechu.
„Nech budú v budúcnosti robiť čokoľvek, či už budú pracovať v bankovníctve, alebo budú učiteľmi, alebo budú pracovať v službách, im to výrazne môže pomôcť v tom, aby boli v živote úspešnejší, viac zarábali a dokázali sa lepšie presadiť na trhu práce“, tvrdí.
V podcaste sa tiež pozrieme na jeho príbeh s knihou, na knihu ako „nositeľa príbehov“, na to, kde chodí za svojimi príbehmi či prečo svojim deťom číta nahlas.
Podcast pripravil Jaroslav Barborák.
-
Slovensko sa musí pripraviť na masívne a celoplošné uťahovanie opaskov. V mene ozdravenia verejných financií, vláda ohlásila konsolidačný balíček za vyše dva a pol miliardy eur. V rozpore s vlastnými a dlhodobo opakovanými sľubmi, ako i v zásadnom protiklade so sociálno-demokratickou politikou, vláda Roberta Fica ohlasuje masívne zvyšovanie sadzby DPH, ale na rade bude aj výrazné okresanie rodičovských dôchodkov či redukcia daňových bonusov na deti.
V mene lepších verejných financií sa zavádza aj daň z finančných transakcií, ale budeme musieť počítať i s vyššou cenou za diaľničné známky či vyššími stropmi pri odvodoch do Sociálnej poisťovne. Deklarácie premiéra, že konsolidácia sa nedotkne životnej úrovne bežných ľudí a nebude mať dopad ani na dosiahnuté sociálne štandardy sa tak nenávratne rozplývajú.
„Toto nepovažujem za ozdravovanie verejných financií, pretože nielenže nebudeme mať lepšiu výdavkovú časť rozpočtu, ale zároveň spomalíme aj náš ekonomický rast. Nazývať toto ozdravovaním verejných financií je preto veľmi zavádzajúce,“ hodnotí vládny konsolidačný balíček ekonóm INESSu Radovan Ďurana. „Potreba ozdraviť verejné financie je samozrejme nevyhnutná, ale spôsob akým to vládna koalícia robí je babrácky,“ dodáva ekonomický expert a poslanec PS Štefan Kišš.
Kto a ako konkrétne pocíti vládny konsolidačný bič na svojej životnej úrovni? Aký dosah budú mať vládou deklarované ozdravné opatrenia na našu už i tak chradnúcu ekonomiku? Je vôbec nejaká iná a lepšia alternatíva ako ozdraviť naše rozvrátené verejné financie a prečo od vlády nepočuť konkrétne predstavy ako chce šetriť sama na sebe?
No a napokon, prečo sa pôvodne ohlasovaný konsolidačný balíček odrazu nafúkol o viac ako jednu miliardu a prečo sme, ako verejnosť, o takto zásadnej téme, nemali prakticky vôbec žiadnu šancu dlhšie diskutovať?
„Kľúčová správa je, že to zaplatíme všetci. Na základe našich prepočtov bude stáť vládna konsolidácia priemernú slovenskú domácnosť tisíc eur ročne,“ tvrdí Štefan Kišš. „Keby bol skutočný záujem ozdravovať verejné financie, tak toto zvyšovanie daní by mohlo byť až o dve tretiny menšie ako to, čo vláda aktuálne predstavila,“ dopĺňa ho ekonóm Ďurana.
Témy a otázky dnešného ranného podcastu s ekonómom Inštitútu ekonomických a spoločenských analýz INESS Radovanom Ďuranom ako i s ekonomickým expertom a poslancom Progresívneho Slovenska Štefanom Kiššom.
Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši želá Braňo Dobšinský.
-
Na námestia slovenských miest sa vracajú protesty. Stojí za nimi občianska platforma Otvorená kultúra a pozýva k „masovej solidárnej akcii“ Kultúrneho štrajku. Hovorí o deštrukcii, personálnych čistkách, blokovaní obnovy pamiatok či útokoch na ľudí v kultúre, za čím má stáť rezort kultúry vedený ministerkou Šimkovičovou.
Otvorená kultúra žiada zabezpečenie odborného a kompetentného riadenia rezortu a zastavenie deštruktívnych zmien v rezorte. Protesty podporuje aj spisovateľ a publicista Michal Hvorecký.
„Žiadame, aby ministerka Šimkovičová a šéf jej služobného úradu Lukáš Machala odišli zo svojich funkcií“, hovorí spisovateľ Hvorecký.
Hovorí však aj o priamej zodpovednosti premiéra Roberta Fica za „mizerný stav kultúry“ už tým, že ministerku kultúry podporuje. „Je potrebné mu to stále pripomínať, lebo on tvrdí, že stojí za víziou ministerky Šimkovičovej. Okrem neho však túto víziu nikto nevidel“, uvádza. „Nikto ju nepozná a podľa mňa taká vízia ani neexistuje a premiér klame“, dodáva.
Premiérova podpora ministerky Šimkovičovej podľa Hvoreckého stavia premiéra proti tisíckam tých, ktorí sa schádzajú na námestiach, či už v dvoch petíciách žiadali o jej odstúpenie. „Obidve mali pritom podporu na úrovni po 190 tisíc signatárov. Do výstražného štrajku sa zapojilo vyše tri tisíc ľudí. Je tak evidentné, že premiér nechce vidieť realitu, že ministerka Šimkovičová nemá širokú podporu kultúrnej obce“.
Podcast pripravil Jaroslav Barborák.
-
„STVR v takomto stave musí zaniknúť a vrátiť sa v nejakom móde ako nové silné verejnoprávne médium“, hovorí reportér Ivan Brada zo štrajkového výboru verejnoprávneho média.
Spraviť capa záhradníkom! Odborne frazéma pre "pomýliť sa“, „urobiť niečo neprimerané“, či „poveriť niekoho neprimeranou funkciou".
Ako inak nazvať situáciu, do ktorej sa dostáva STVR. Po tom, ako zmenila názov, aby mohla zmeniť riaditeľa, aktuálne pracuje na tom, aby v jej kontrolných orgánoch boli tí, čo premenu z verejnoprávnej RTVS na štátnu STVR rovno nadizajnovali.
Štrajkový výbor zamestnancov a spolupracovníkov verejnoprávneho média upozornil na možný konflikt záujmov či nepotizmus.
V dozornom orgáne novej STVR má byť po menovaní ministerkou Šimkovičovou rovno generálny tajomníka služobného úradu ministerstva a jej pravá ruka Lukáš Machala. A hovoria o ďalších menách a ceste, ako sa k ministerskému vymenovaniu dostali.
Štrajkový výbor preto vyzýva poslancov parlamentu, aby „pozastavili“ voľbu ďalších členov dozornej rady verejnoprávneho média a prehodnotenie aktuálnych ministerských nominácií. Dôvodom je ich právna napadnuteľnosť a reštrikcie Bruselu.
Čo sa to deje vo verejnoprávnych vodách? Pozrieme sa na to s investigatívcom verejnoprávnej televízie Ivanom Bradom, ktorý je členom štrajkového výboru.
„STVR v takomto stave musí zaniknúť a vrátiť sa v nejakom móde ako nové silné verejnoprávne médium“, hovorí reportér Brada.
Spoločnosť a verejnoprávne médium ako jej obraz podľa neho dosiahli za tejto vládnej garnitúry dno. „Naozaj nám budú rozprávať ministri, že knihy sú len pre bohatých? Nech radšej urobia niečo, aby zlacneli. Ak budem šetriť, znamená to, že prídem do obchodu a vypýtam si 10 dekagramov Mirky Ábelovej (poetka), či pol litra Tekutej modernity (kniha poľsko-britského sociológa Zygmunda Baumana). Na knihách sa predsa nedá ušetriť. Buď si ju kúpim, alebo nie“, ilustruje Brada.
Podcast pripravil Jaroslav Barborák.
-
„Je veľmi dôležité, aby deti zažili dotyk inštitúcie v čo najrannejšom veku. Odborné štúdie už dávno hovoria o tom, že deti, bez ohľadu na to z akého sociálneho prostredia pochádzajú, tak čím skôr sa zaradia do kolektívu a inštitúcie, tým lepšie prospievajú,“ hovorí riaditeľka materskej školy v Bratislave Dagmar Luknárová.
„Nástup dieťaťa do materskej školy je asi najzlomovejším okamihom v živote človeka. Je to deň, kedy vstupujeme do inštitúcie, a teda do inštitucionálnych procesov. Musíme sa naučiť prispôsobiť, deliť sa o pozornosť dospelého s mnohými ďalšími deťmi a preto záleží mimoriadne významne na tom, ako dobre sú deti na zaškolenie zrelé. Deti totiž na rozdiel od dospelých podstatne menej premýšľajú a „špekulujú“. Deti predovšetkým prežívajú a veľmi podceňujeme, že o svojich pochybnostiach a pocitoch nedokážu hovoriť, ale drámy, ktoré sa v nich dejú, sú obrovské. Tvrdí špeciálny pedagóg a rodinný terapeut so špecializáciou na deti predškolského veku Jiří Halda.
Materské školy, presnejšie predprimárne vzdelávanie detí, je na Slovensku veľmi podceňovaná téma. Odráža sa to na žalostných platových pomeroch pedagógov, nedostatku kvalifikovaného personálu ako i slabej podpore špecializovaných a podporných profesií pre deti s akýmkoľvek typom inakosti. Vynára sa preto neodbytná otázka: Sú pre tento štát, ale najmä pre nás ako rodičov, naše deti v tomto ich mimoriadne dôležitom veku skutočne takou prioritou, ako o tom tak radi a často rozprávame?
„Nechávame to bežať v takom vyslovene opatrovateľskom režime. Samozrejme sú svetlé výnimky, ale my síce máme v zákone inklúziu, to však neznamená zobrať dieťa s bariérami či potrebami, ale vytvoriť mu vyhovujúce prostredie pretože my nemáme prispôsobiť dieťa škole, ale školu dieťaťu. Až vtedy to bude funkčná inklúzia,“ konštatuje jeden z problémov predprimárneho vzdelávania v našich škôlkach Dagmar Luknárová.
Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.
-
Nepohodlný či inak „na odstrel“ opozičný podpredseda parlamentu, lebo cez prázdniny – v čase dovoleniek – vytiahol na námestia 18 tisícový dav nespokojných s výkonom moci koaličnej väčšiny.
Odvolaná opozičná šéfka kontrolného výboru tajnej služby, lebo sa obrátila na prokuratúru pre zmenu štatútu SIS, ktorá mala vydláždiť cestu jej novému riaditeľovi – Gašparovi mladšiemu.
V úvodzovkách „zarezaný“ rovnako opozičný šéf výboru pre verejnú správu, lebo odmietol poslať do parlamentu kompetenčný zákon so zelenou pre nové ministerstvo športu bez nevyhnutného stanoviska rozpočtovej rady.
Odvolaný šéf prvej divadelnej scény, rovnako šéfka národnej galérie.
Predtým rovno zrušená RTVS, lebo bez toho nebola možná výmena nepohodlného riaditeľa na jej čele.
A na úplnom začiatku prispôsobené trestné kódexy, ktoré „očisťujú“ predtým políciou a súdmi poťahovaných aj rovno z najvyšších poschodí politiky a biznisu.
To je len torzo prípadov, ktoré ilustrujú rukopis vládnej koalície Ficovho Smeru, Dankovej SNS a Pellegrini-Eštokovho Hlasu.
Na druhej strane krajina zatiaľ netuší o opatreniach na nevyhnutné šetrenie v štátnej kase, ktoré by nás udržalo v lige Európskej 27čky, či o sanácii zdravotníctva alebo školstva.
A ak Robert Fico vytrvale kritizoval svojich predchodcov za ich postup v čase pandémie, on sa v čase tohtoročných povodní národu ani neukázal. Zato jeho spojencov – Petra Pellegriniho a Andreja Danka bolo vidieť v prvom rade na púti v Šaštíne. Na púti, k účastni na ktorej samotní biskupi veriacich odhovárali pre zlé počasie.
Slovensko septembra 2024.
Pozrieme sa naň aj optikou politológa Samuela Spáča.
Kam by ho zaradil na základe popísaného rukopisu mocných?
„Ešte nehovoríme o smerovaní k ne-demokracii typu Maďarska, Ruska, Bieloruska, kde slobodné voľby nehrajú žiadnu rolu. (…) V politológii existuje koncept vyprázdnenej demokracie a ten mi Slovensko pripomína najviac“, konštatuje Sameul Spáč.
Na otázku, z čoho sme ako krajina vyprádznení, politológ reaguje, že „máme tu inštituúcie, no fungujú iba proforma“.
Podcast pripravil Jaroslav Barborák.
-
Príde mi to ako zakomplexovanosť, keď sa niektorí z nás snažia zvaľovať zodpovednosť na nejaký národ či rasu. Veď, všetci ľudia sú si rovní a ak niekto chce hľadať v druhom chybu, tak by ju mal hľadať najmä u seba, hovorí novinár Miroslav Čaplovič. Jednou z obetí Holokaustu je aj Kitty Weichherz. Bola jednou z nás, kde ju zavraždili však doteraz nevieme. Hoci uplynulo už vyše 80 rokov, osudy všetkých našich obetí stále nepoznáme.
Zákaz vlastnenia rádia, konfiškácia písacích strojov, zákaz kina, divadla či čo i len vstupu do verejných parkov. Nemožnosť vyššieho vzdelania, nemožnosť slobodného výberu povolania, vyhadzovy z práce, zo škôl či verejného i politického života, ako aj zavedenie prísne rasovej definície pojmu "Žid", no a z toho vyplývajúca povinnosť nosenia tzv. Dávidových hviezd na viditeľnom mieste. No a "samozrejme" zhabanie židovského majetku, ktoré skončilo tak dobre známymi arizáciami.
To je len skutočne malý výber súboru rasových, a nacistickou ríšou inšpirovaných, protižidovských opatrení, ktoré prijala Slovenská republika pod vedením katolíckeho kňaza Jozefa Tisa a ktoré dnes poznáme ako Židovský kódex.
To všetko nachystané a aj realizované, pre našich susedov, spolužiakov, kolegov v práci či jednoducho našich kamarátov či po kresťansky blížnych – iba a len pre ich rasový pôvod.
Stalo sa to 9. septembra 1941 a tak si v tieto dni opäť pripomíname neslávne výročie rasistickej legislatívy Slovenského štátu, ktorá v konečnom dôsledku viedla od rasistickej perzekúcie a diskriminácie až do pecí plynových komôr a k zavraždeniu vyše 70 tisícok našich židovských spoluobčanov.
Napriek tomu, že od udalostí holokaustu, na ktorých máme ako Slovensko svoj vlastný a aktívny podiel, uplynulo už vyše 80 rokov, ešte nevieme všetko a stále objavujeme ďalšie a ďalšie tragické príbehy tejto tragickej kapitoly našich vlastných dejín. Jednou z nich je i príbeh slovenskej Anny Frank, teda príbeh denníkových záznamov Kitty Weichherz, ktorej životné osudy od narodenia až po smrť v niektorom z nacistických vyhladzovacích táborov, dôsledne zaznamenával jej otec Béla Weichherz.
Dnes po tejto rodine kedysi žijúcej na Slovensku, ostal iba dym a popol kremačných pecí. Pamäť však nemožno oklamať, no a o tom sú denníky maloletej Kitty od jej otca Bélu Weichherza. Práve tejto téme sa venoval kolega novinár Miroslav Čaplovič c našom dnešnom podcaste.
Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praja Braňo Dobšinský.
-
Pre jezídov sú Slováci synonymom vody, je tam vzácnejšia ako chlieb, tvrdí filmár Martin Ondruš.
Kde môže byť voda vzácnejšia ako chlieb a Slovensko tam rezonuje ako synonymum pitnej vody? Irak a jeho komunity jezídov, moslimov a kresťanov, ktoré spája v našich končinách až nepochopiteľná vďačnosť za niečo také bežné, ako je voda na pitie, pranie či kúpanie.
Aj vďaka veľkodušnosti Slovákov tam za osem rokov vyrástla sieť dvadsiatky studní, ktoré uhášajú smäd a sprostredkovávajú príjemný pocit čistoty. Len v oblasti Šerfadinu tam bolo v začiatkoch na dvoch studniach závislých päť tisíc ľudí, ktorí vtedy utekali pred teroristami Islamského štátu.
Skúsenosť, ktorú zdokumentoval a hoci „neprenosnú“ sa ju snaží preniesť do našich končín.
Filmár a dokumentarista Martin Ondruš.
Aké je to, ocitnúť sa v prostredí, kde priority prehádže príroda? A nie je čas na takúto lekciu aj pre nás – keď dlhotrvajúce suchá a horúčavy menia aj Slovensko? Naviac optikou človeka, ktorý natočil už virálne videá, ktoré Igorovi Matovičovi vyhrali voľby, či stál za produkciou ako je Ruža pre nevestu.
Ako sa točilo pre Igora Matoviča? „Už som to vytesnil. Bolo to strašne náročné. Veľká životná skúsenosť, ktorá ma zaodiala hrošou kožou“, spomína Martin Ondruš.
No bude to aj o búraní paradigmy kresťanov „kostolníkov“ s niekedy „nereálnym pohľadom na svet“, ako hovorí, lebo Martin Ondruš je popri svojej práci fotografa a filmára aj tvorcom podcastov o „živej viere“.
„Viera nie je o slovách, ale o skutkoch a nasledovaní toho Ježiša, ktorý sa stretával aj so spodinou spoločnosti“, vysvetľuje svoj prístup.
Podcast pripravil Jaroslav Barborák.
-
„Viac ako 85 percent financií, ktoré tečú do nemocníc tvoria mzdové náklady - a kde sú potom zdroje na zabezpečenie samotnej nemocnice, nehovoriac o investiciách? Problémom však je, že len za obdobie rokov 2018 až 2023 sa na poste šéfa rezortu vystriedali deviati ministri. Tak, kde je nejaká kontinuita čí vízia? Niektoré lobistické skupiny sú tam pritom „nasáčkované“ neustále. A ako môžu poisťovne vykazovať zisk, ak sú nemocnice v strate?“ pýta sa na základe kontroly zdravotníckeho systému predseda NKÚ Ľubomír Andrassy.
Po megakorupčnej kauze známej pod názvom „Dobytkár“ je Poľnohospodárska platobná agentúra predmetom intenzívneho a dlhodobého záujmu našich štátnych kontrolórov. Ešte v roku 2022 odišiel Najvyšší kontrolnú úrad z PPAčky s varovaním, že ak sa nezačnú riešiť zlyhania v tejto inštitúcii, môže to ohroziť čerpanie eurofondov pre slovenských poľnohospodárov. Kontrolóri prisľubili aj akýsi permanentný dozor nad agentúrou a kontrola NKÚ prebieha v PPA aj v týchto chvíľach. Ako spraviť z megastroja korupcie opäť dôveryhodnú štátnu inštitúciu?
Bödörovo komando je označenie pre skupinu, ktorá mala roky pracovať pre Smer a „našich ľudí“. Neformálnej grupe mal šéfovať nitriansky oligarcha Norbert Bödör, jej súčasťou mal byť aj vtedajší policajný prezident Tibor Gašpar.
A prečo je aj napriek veľkému objemu financií slovenské zdravotníctvo neefektívne a pripomína skôr chorého muža, než modernú podobu medicíny 21. storočia v srdci Európy?
„Aktuálne treba prijať strategický ozdravný rámec, ktorý ale musí mať merateľné ciela, konkrétne dátumy, ale aj konkrétne osoby zodpovedné za jeho realizáciu. Musí byť jasne povedané, že ak mám zodpovednosť za riadenie, tak mám aj osobnú zodpovednosť a ak sa mne zverená inštitúcia dostane do červených čísiel, tak musím za to niesť osobnú zodpovednosť,“ vymenúva potrebné zmeny systému šéf NKÚ.
Podpredseda NKÚ Ľubomír Andrassy
No a napokon, bol armádny majetok darovaný vojnou sužovanej Ukrajine darovaný v súlade s našimi zákonmi a predpismi? Témy a otázky pre predsedu Najvyššieho kontrolného úradu Ľubomíra Andrassyho. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.
-
„Núka sa mi podobenstvo: newyorské dvojčky zničili dve lietadlá, našu kultúru masakrujú tiež dvaja ľudia“, hovorí Ladislav Snopko, ktorý bol ministrom kultúry hneď v troch ponovembrových vládach. Podobenstvom na aktuálne dianie v kultúre za ministrovania Martiny Šimkovičovej si pritom pomáha útokom na Svetové obchodné centrum z 11. septembra 2001, ktorý vtedy zmenil globálne bezpečnostné štandardy.
Keď sa ministerka kultúry stáva jednotkou neschopnosti už aj na študentských predstaveniach. A do divadiel sa aj pre ňu vracajú diskusie hercov s divákmi. Platforma, ktorú si niektorí pamätáme z novembrových dní Nežnej revolúcie spred už okrúhlych 35ich rokov. Vtedy aj tieto diskusie zasievali zrnká slobody medzi ľudí, ktorí na ňu vtedy ešte neboli zvyknutí. Dnes sú volaním o „alarmujúcom stave, do ktorej sa kultúra dostala pod vedením Martiny Šimkovičovej a jej pravej ruky Lukáša Machalu“, či o pociťovanej „objednávke na autocenzúru“. A ako do kontry zaznieva formulovaný odpor voči „cenzúre“ a „prispôsobovaniu sa“. „Chceme tvoriť slobodne a o tom, čo považujeme za dôležité“, „nechceme, aby sa predstavenia prerušovali“, ako to zaznieva z divadelných dosiek naprieč krajinou.
To všetko sú čriepky z Kultúrneho štrajku, do ktorého sa v sedemdesiatke miest a tristovke kultúrnych organizácií zapojilo už takmer 2700 ľudí z kultúrnej brandže.
Na situáciu sa pozrieme s niekdajším ministrom kultúry v troch ponovembrových vládach a tvárou Novembra’89 Ladislavom Snopkom.
„Tisíce ľudí, ktorí tvoria špičku našej kultúry a umenia, si niečo len tak nevymyslia, aby to vraveli naraz len tak. Vravia tak preto, lebo majú dôvod“, hovorí exminister.
„Hlúposť nikdy nemôže byť obhajovaná ako sloboda slova“, poukazuje pritom na niektoré excesy aktuálnych „obyvateľov“ rezortu kultúry.
Liekom pritom má byť orientácia na vzdelanie a kultúru. Práve ich absencia podľa Snopka umožnila to, že ľudí typu aktuálnej ministerky kultúry a jej generálneho tajomníka služobného úradu vyniesli na svoje miesta demokratické voľby.
Podcast pripravil Jaroslav Barborák.
-
„Pochopila som, že tu nie je žiadny problém sa bez vlastného pričinenia dostať na ulicu či na hranicu chudoby. Úplne stačí aby vám ochorel niekto v rodine alebo aby ste ochoreli vy a balansujete nielen nad priepasťou smrti, ale zároveň aj nad priepasťou chudoby – vrátane celej vašej rodiny,“ hovorí Daniela Betková Vidová, vdova po manželovi, ktorý podľahol ALS a dnes zápasí s neochotou úradov aby jej poskytli sociálnu pomoc, ktorá jej rodine náleží.
Daniela Betková Vidová, vdova po manželovi, ktorý roky zápasil s amyotrofickou laterálnou sklerózou až kým tomuto zákernérnému, krutému, mimoriadne bolestivému a nevyliečiteľnému ochoreniu 19. apríla napokon definitívne podľahol. Dnes, okrem vyrovnávania sa s jeho smrťou a starostlivosťou o ich dvojročnú dcéru, musí zápasiť aj s byrokratickým molochom a neschopnosťou sociálneho štátu v jeho slovenskej podobe.
Je totiž začiatok septembra, od Mariánovej smrti uplynuli už viac ako 4 mesiace a tento štát, ktorý sa inak tak rád verbálne deklaruje ako sociálny, ukázal vdove a predovšetkým celej jej rodine, vrátane dvoch maloletých detí chrbát a neposkytol jej, v ich naozaj ťažkých a kritických chvíľach, prakticky žiadnu reálnu pomoc.
O čom svedčí takýto postoj k tým najzraniteľnejších členom našej spoločnosti a ako sa vôbec dá prežívať v tieni nielen nedávnej smrti milovanej osoby, ale aj obáv o existenčnú budúcnosť svojej rodiny? No a napokon, ako sa zmieruje so smrťou milovanej osoby, ktorá hoci tu už fyzicky nie je, stále rámcuje každé jedno ráno i každé jedno zaspávanie a ako sa to všetko dá i má, vysvetliť dvojročnému dieťaťu?
Témy pre Danielu Betkovú Vidovú. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.
-
Prečo slovenské filmové festivaly nehrajú rovnakú ligu ako napríklad Karlovy Vary? Spoluorganizátor jedného z najväčších slovenských filmových festivalov hovorí, že je to o pochopení štátu aj súkromného sektora, že treba podporovať kultúru. Tento rok majú mnohé nové filmy jednu spoločnú tému – premeny ľudského tela.
Filmový festival Cinematik sa začína už zajtra v Piešťanoch. Jeden z najväčších hitov je film Substance, ktorý je radikálny a hlavnú úlohu hrá Demi Moore. Ide o taký silný film, že je otázne, či takýto zážitok zvládne každý divák.
Otváracím filmom je Ema a smrtihlav, v hlavnej úlohe napríklad aj s Milanom Ondríkom a Alexandrou Borbély. Ide o obdobie Slovenského štátu a spor o priazeň ženy medzi gardistom a príslušníkom SS. Slovenských premiér bude na festivale niekoľko, vrátane nového filmu Petra Kerekesa Wishing on a Star.
Na Cinematiku spolupracujú aj Aktuality.sk. Ponúkame vám dve diskusie – o slovenskej kultúre s Petrom Bárdym, Ilonou Németh a Nikitom Slovákom v sobotu 14. 9.; a tiež diskusia Slovenská mafia a kinematografia v piatok 13. 9. o 15:30 so scenáristom filmu Miki Mirom Šifrom, expertom na mafiu Jánom Petrovičom, filmovým kritikom Petrom Konečným. Moderuje autor podcastového seriálu mafiánsky štát Peter Hanák.
-
Imúnni voči hrôzam minulosti rozhodne nie sme pretože vždy bude niekto, kto si bude myslieť, že je niečo viac. Je načase, aby sa mlčiaca väčšina ozvala, pretože ak nie - hrozí, že raz si moc môže prísť aj po vás. Tvrdí novinárka Veronika Homolová Tóthová. A čo bola akcia T4, ktorá stála životy státisícov detí?
Vždy bude niekto, kto bude mať pocit, že on má právo hovoriť o tom, kto aký život bude žiť. Jediné, čo ti garantuje, že ty budeš môcť žiť, tak ako ty chceš, je slobodná spoločnosť. A keď za tú slobodnú spoločnosť nebojuješ vtedy, keď ju máš - a keď sa neozveš proti neprávosti, proti neslušnosti a proti tomu, keď niekoho vystavujú na pranier na základe úplne lživých vecí, tak postupne z tej slobody ukrajuješ, až raz si napokon prídu aj po teba, hovorí v Ráno Nahlas novinárka, režisérka a spisovateľka Veronika Homolová Tóthová.
Bolo ich viac ako štvrť milióna. Deti s Downovým syndrómom, epilepsiou či s nejakou formou mentálnej retardácie alebo telesnými malformitami. Deti na autistickom spektre či na vozíku alebo proste nejakou odlišnosťou. Všetky sa stali obeťou vedomej a pedantne naplánovanej nacistickej genocídy, ktorá sa stala aj akýmsi predobrazom a testovacím laboratóriom samotného Holokaustu. Bol to takzvaný program T4. Program, ktorý mal očistiť nemecký národ od takzvaných "životov nehodných žitia" a zbaviť tak Tretiu ríšu aj nákladov na starostlivosť o týchto svojich občanov.
"Nevytŕčaj hlavu", to je asi to základné heslo, ktoré nás tu 40 rokov učili, no a toto - či chceme alebo nie, je v nás, a buď sa s tým vieme popasovať alebo to ani nevnímame a žijeme podľa toho."
Napriek tejto až neuveriteľne cynickej beštialite je tento program u nás prakticky neznámy. Dobre známe sú však obete Holokaustu páchaného tisovým Slovenským štátom, ako i obete komunistického teroru po februárovom prevrate v roku 1948.
"My sa snažíme buď prikloniť - alebo sa priamo pridať na stranu víťazov, ktorí sú schopní vybojovať kľúčové bitky aj za nás, no a zároveň, nie sme schopní niesť zodpovednosť za to, čo sa v našej minulosti stalo.," tvrdí Veronika Homolová Tóthová
Aké je teda to naše historické povedomie o našich vlastných dejinách? Čo o nás vypovedá tá neustála potreba hrubých čiar a nechuť pozrieť sa pravde o nás samých priamo do očí? Prečo bola červená komunistická totalita rovnakým zlom ako tá hnedá fašistická a prečo sú reči o očkovacej totalite či aktuálnych politických perzekúciách na úrovni politických procesov z 50. rokov urážkami skutočných obetí vtedajších totalitných zločinov? No a napokon, aké vzorce správania v nás zanechali dve prežité totality - a napriek poučeniam z minulosti, môžu sa všetky tie hrôzy zopakovať aj dnes?
"Kritické myslenie je strašne dôležité, veľmi ho potrebujeme a - áno, strašne sme ho zanedbali, ale zároveň nám chýba ešte niečo iné - a chýba nám to tu ešte predtým, než budeme cibriť kritické myslenie, no a to je empatia. Empatia, ako schopnosť predstaviť si - a vcítiť sa do toho, že ten iný človek, je presne taký istý človek, ako ty sám," tvrdí Homolová Tóthová.
Témy pre rešpektovanú novinárku a spisovateľku Veroniku Homolovú Tóthovú. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.
-
Na Slovensku patrí vekom do spoločnosti nemnohých. Spája sa s našim jediným veľtokom – Dunajom, ktorý je so svojimi vyše 2800 kilometrami európskou riečnou dvojkou. A prechádza naprieč spoločenskými zriadeniami.
Už sto rokov je rámcom pre živú spleť vzťahov, priateľstiev, kamarátstiev. Bol už pri odhalení mohyly na Bradle a aktuálne pracuje na tom, aby sa z Bratislavy ako hlavného mesta na Dunaji stalo aj „boat city“, čiže metropola, ktorá počíta pri riešení svojej mobility aj s vodou a dopravou na nej.
Dnešné RánoNahlas je netypicky vodácke. O najstaršom vodáckom klube v týchto končinách. A ak sme nedávno s Alexandrou Kusou konštatovali, že nám tu chýba kontinuita, bez ktorej sme nepoučiteľní, dnes sa pozrieme na storočné kontinuum komunity okolo vodáckeho klubu Dunajčík.
S jedným z jeho niekdajších predsedov Vladimírom Mišíkom a Ondrejom Michalíkom, jeho súčasným animátorom.
„Moje prvé vnemy, ktoré si pamätám, sa spájajú s Dunajom. Sme v stane, na brehu rieky. Vidím nad sebou rozžiarené nebo hviezd, ktoré v meste človek nevidí. Počujem tajomný hukot rieky v tme. Občas prejde okolo loď. Bol to nesmierne silný zážitok, akýsi pocit majestátna a kontaktu s prírodou“, spomína Vladimír Mišík, jeden z dvanástich predsedov Dunajčíka v jeho storočnej histórii.
Ondrej Michalík, ktorý je „dušou“ dnešného živého vodáckeho klubu zas hovorí o slobode, ktorú nachádza v kajaku na vode. „Na Dunaji môže ísť človek kamkoľvek. Chvalabohu i žiaľbohu, nie je nás veľa, takže človek tak dokáže zažiť takmer v strede mesta pocit, že je sám so sebou v prírode“.
V podcaste sa dozviete aj „o exile pre nepohodlných komunistického režimu“, ktorým sa vodácky klub Dunajčík stal v čase totality, či o čistote vody v Dunaji a či sa v nej dá vôbec kúpať. A rovnako o možnostiach vodáctva v súčasnosti.
Podcast pripravil Jaroslav Barborák.
-
To, čo voči Tretiemu sektoru hovorí Andrej Danko je úplne absurdné. Veď i taká Jednota dôchodcov vstupovala do volebných kampaní, tak ich za to budeme trestnoprávne stíhať? Pýta sa dlhoročný občiansky aktivista Juraj Rizman. Podľa neho sa zo strany vlády začali opakovať vzorce, ktoré poznáme už z totality. Pravda i právo je na našej strane, moci sa preto báť netreba - aj keď sa vracia k totalitným metódam, odkazuje Rizman.
"Tu vôbec nejde o boj voči politickým mimovládkam. Tu ide o to, že chcú odkloniť financie a znížiť priestor pre kritické občianske mimovládky a idú urobiť niečo, ako bol za scoializmu Národný front (pod vedením vládnucej Strany) kde budú tí, ktorí budú držať hubu a krok no a k tým presmerujú zdroje," hovorí dlhoročná postava mimovládneho sektora Juraj Rizman.
Vláda sa rozhodla vyhlásiť tretiemu sektoru nepísanú vojnu. Hoci jedny z prvých zákonov po Novembri 89 boli o slobode slova a slobode zhromažďovania - a tým po rokoch totality opätovne založili občiansku spoločnosť a jeho kľúčový pilier - spolkový život, teda moderne povedané mimovládny sektor, dnes vláda radikálne otáča kurz a začala nepokryte označovať tretí sektor za svojho nepriateľa. Deje sa tak cez snahu okresať ich financovanie - často určené na výkony verejnej služby v oblastiach kde zlyháva samotný štát, no deje sa tak aj cez otvorené zastrašovanie mimovládok trestnoprávnymi postihmi či cez ich stigmatizáciu ako agentov cudzej moci alebo proste opakovaným a demagogickým škandalizovaním jednotlivých predstaviteľov občianskej spoločnosti.
"Ak sa pacienti obrátia na štátne inštitúcie a požadujú zmeny v zdravotníctve alebo ak sa združenie záhradkárov obráti na štát, že chce zmeny v zákone o ochrane rastlín, tak samozrejme, že to všetko je politika. No a my teraz chceme týchto ľudí za toto trestnoprávne stíhať? Veď to sú predsa práva grantované našou Ústavou," pripomína Rizman.
Tretí sektor to sú pritom tisicky organizácií s desiatkami tisíc aktivistov neraz suplujúcich činnosti zlyhávajúceho štátu v oblasti zdravotníctva, vzdelávania, sociálnej práce, duševného zdravia, ekológie či kultúry.
A preto, ako svojho času napísal už filozof Karl Popper: "Optimizmus je povinnosťou. Budúcnosť je otvorená, nie predurčená. My všetci prispievame k určeniu toho, aká napokon bude, tým čo robíme. Preto sme my všetci rovnakou mierou zodpovední za jej úspešnosť."
"Parafrázujem pápeža Jána Pavla II., ktorý v súboji s totalitou odkázal veriacim vo Východnom bloku aby sa nebáli. Proste - máme pravdu, právo je na našej strane, tak sa nebojme konať, nebojme sa podporiť nezávislé médiá a občiansky sektor, ktorý má právo byť kritický aj k vládnej moci. Je to úplne normálne a legitimne. Hlavne si nedajme nahovoriť, že toto je niečo protištátne a nebezpečné," hovorí Juraj Rizman.
Počúvate Ráno Nahlas, dnes s dlhoročným občianskym aktivistom predovšetkým v oblasti ochrany ľudských práv, životného prostredia či obrany občianskych organizácií Jurajom Rizmanom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.
-
"Dobrá správa pre krajinu? Výmena na poste ministerky kultúry", hovorí odvolaná šéfka SNG Alexandra Kusá.
December 2023 – premiéra dokumentu Pozor, padá SNG! - alias Slovenská národná galéria.
August 2024 – padá jej dlhoročná riaditeľka Alexandra Kusá. Rovnako ako v prípade šéfov Bibiany, Rtvs, SND a ďalších inštitúcií v rezorte Martiny Šimkovičovej, bez toho dokumentárneho „pozor“.
Dlhoročnú generálnu riaditeľku SNG, ktorá bola pri tom, keď sa „padajúca“ národná galéria zaodievala do nového krásneho šatu, odborníčku celoživotne spätú s umením, položilo ministerské „a dosť“. Lebo že „v galérii nič nie je“. Nielenže „slovenská zástava“, ale ani „umenie, obrazy, sochy, či niečo, čo vytvorili naši slovenskí umelci“. To citujeme samotnú prvú ženu rezortu kultúry ministerku Šimkovičovú.
Odborníčku umenia Kusú tak ministerka nahradila „človekom peňazí a čísel“, ako sa pred osádkou galérie predstavil Kusej náhradník a Šimkovičovej mandant Anton Bittner.
Čo a kto u nás ešte padne, ak padajú ľudia, ktorí kultúru z pádov ťahali nahor?
Dnešné RánoNahlas strávime práve s Alexandrou Kusou, už takmer mesiac bývalou šéfkou Slovenskej národnej galérie.
„SNG ma naučila, že kontinuita je strašne dôležitá. Že to nie je iba slovo. A to je aj to, čo nám na Slovensku chýba. Stále všetko chceme začínať od znova a ako by sme sa tak nechceli poučiť“, hovorí Kusá.
Podcast pripravil Jaroslav Barborák.
-
Každý jeden Slovák na Slovensku je potenciálne závislý alebo sa závislým stať môže. Správame sa rizikovo a v medzinárodných rebríčkoch sme často na popredných miestach. Hlavným problémom je alkohol a potom tabak, kde u mladistvých začína až pandémia, hovorí adiktológ Rastislav Žemlička. A práve dnes Aktuality odštartovali nový seriál o závislostiach Slovákov.
"V problematike závislostí je 100 percentná nádej zmeniť vzorce správania sa alebo nakódovať si nové aby som abstinoval. Najťažšie je, priznať si, že mám problém a hľadať riešenie," hovorí adiktológ - teda odborník na závislosti, Rastislav Žemlička.
Hoci je Slovensko krajinou malou, závislostí máme naozaj požehnane. Alkohol, tabak, ale aj drogy, gambling či dokonca porno. Na tom všetkom vieme byť závislý a to všetko nám vie vziať rodinu, pripraviť nás o prácu a doslova nám rozvrátiť celý život.
Kde sa to v nás berie a prečo niekto závislým je a iný - rovnako tak konzumujúci látky vyvolávajúce závislosť, tejto závislosti neprepadne? Nakoľko za to môže genetika, akú rolu v tom hrá prostredie, v ktorom vyrastáme no najmä - prečo opakovane podliehame vzorcom, ktoré nás ženú do bludného kruhu závislosti a ako z toho von? Nakoľko je liečba dostupná, koľko ľudí so závislosťami prepadne sitom nášho zdravotníctva a ako veľkým problémom je recidíva? Téma dnešného podcastu, ako aj nového seriálu Aktualít s názvom "Závislosti: Ako som sa postavil svojmu démonovi."
Počúvate Ráno Nahlas, dnes o závislostiach s adiktológom Rasrtislavom Žemličkom a reportérkmi Aktualít Frederikou Lodovou a Michaelou Paulovičovou. Pakný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.
-
Ja sa najviac desím ani nie tak tej tuposti, ktorú dnes vidíme všade okolo seba, ale ja sa oveľa viac bojím apatie a rezignácie ľudí, hovorí Wanda Adamík Hrycová, ktorá produkovala nový film Vlny o boji za slobodu slova v komunistickom Československu. Táto neonormalizácia tu podľa nej môže byť nadlho.
„Začínam mať pocit, že veľa ľudí je už unavených a apatických. Nechce sa im počúvať negatívne správy, nechcú sa konfrontovať s touto realitou a tak sa radšej zavrú doma – či vo svojich záhradách, kde si budú vo svojich bublinách ľudí s rovnakými nározmi hovoriť svoje, ale na verejnosti budú radšej mlčať,“ hovorí filmová producentka Wanda Adamík Hrycová.
Tá stojí aj za novým česko-slovenským filmom Vlny, ktorý príde do našich kín už toto leto. Vlny sú silným akčným príbehom o boji za slobodu slova v konfrontácií so štátnou mocou v Československom rozhlase počas obdobia komunistickej totality. No a práve týmto odkazom o dôležitosti slobodných médií pre slobodnú spoločnosť ako i o boji so snahou totalitnej moci slobodné, zodpovedné a kritické informácie cenzurovať a umlčiavať ich nositeľov, film Vlny presahuje historické obdobie, v ktorom sa odohráva a nastavuje aktuálnej moci nemilosrdné zrkadlo v jej ambíciách ovládnuť tak verejnoprávne média, ako i fondy na podporu umenia či filmovej tvorby – lebo práve o tom sa rozhoduje práve v týchto dňoch a hodinách. A opäť si štát – tak ako za husákovskej Normalizácie, robí monopol na pravdu i jej všemožné interpretácie. Reč však bude aj o tom, prečo - na rozdiel od Česka, produkujeme tak málo filmov o našej vlastnej minulosti plných nielen hrdinstva a cti, ale aj zrady, kolaborácie s mocou a šedivého alibizmu a čim si vysvetľuje, že sa ako spoločenstvo tak neradi pozeráme do zrkadla našej vlastnej minulosti a toho, akými sme boli a z čoho pramení to, kým dnes ako spoločnosť sme.
„Mám pocit, že sme asi niečo zanedbali a že sme v minulosti rozprávali veľmi málo takýchto príbehov (z našej minulosti) a možno ľudia, ktorí rozhodovali o tom, ktoré filmy budú vyrobené a ktoré budú podporené, si málo uvedomovali, to akú dôležitú funkciu takéto filmy hrajú. No a myslím si, že momentálne nastala doba, kedy na niekoľko rokov možeme zabudnúť na to, že takéto filmy budú vznikať pretože celá iniciatíva, ktorá sa momentálne pečie na ministerstve kultúry smeruje k ovládnutiu Audiovizuálneho fondu. Ten ich cieľ je jednoznačný a tým je práve to, aby už nevznikali filmy ako Únos, Sviňa alebo aby nevznikol seriál o Jánovi Kuciakovi. Presne tam smerujeme,“ vysvetľuje producentka Adamík Hrycová.
Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.
- Näytä enemmän
