Episodi
-
Žiadny plynový Armagedon sa napriek stopnutiu ukrajinského tranzitu nekoná. Plynový šok Európe spôsobil Gazprom, nie Ukrajina. Premiér verejnosť zavádza nepravdivými číslami a do Kremľa nešiel riešiť plyn, ale vypočuť si Putinove podmienky pre náš geopolitický priestor - tak ako kedysi Vasil Biľak. Tvrdí to exminister hospodárstva Karel Hirman.
Od začiatku roka na Slovensko netečie ruský plyn, ktorý k nám prichádzal cez Ukrajinu. Dôvodom je stopka od Ukrajiny, ktorá sa rozhodla nepredlžovať kontrakt s Gazpromom. Premiér hovorí o plynokríze, veští dramatické následky nielen pre Slovensko, ale i pre celú Európsku úniu. V mene obrany slovenských plynových záujmov sa dokonca vybral až do Kremľa, jeho dlhé a súkromné rokovanie s agresorom Putinom však vôbec nič vecné neprinieslo. O opozícia tak hovorí dokonca až o vlastizrade.
Premiér Fico z nás robí (jeho slovníkom) úplných debilov a tajtrlíkov, ktorí tu vyskakujú ako malý psík, čo breše na statného vlčiaka a vyhráža sa mu - chránený plotom. Sme na smiech a to, čo tento pán, ktorý je momentálne slovenským premiérom, je úplne mimo, tvrdí exminister Kerel Hirman.
Realitou pritom dnes je, že síce už druhý týždeň k nám ruský plyn netečie, no žiadna plynokríza sa na Slovensku nekoná a nekoná sa ani dramatický nárast ceny plynu v EÚ. Aká je teda realita tejto našej novej energetickej situácie, prečo rozhodnutie Ukrajiny nepredĺžiť zmluvu s Gazpromom nevyvolalo žiadnu podobne dramatickú reakciu v susednom Rakúsku či Česku a správa sa teda naša vláda racionálne a zodpovedne či skôr presne naopak? Aká budúcnosť čaká Slovensko i EÚ z hľadiska ceny a dostupnosti tejto skutočne strategickej komodity, prečo je plyn v USA oveľa lacnejší než v EÚ a aké sú korene cien plynu v Európe? No a napokon, prečo je za vysoké ceny plynu zodpovedné primárne Rusko a prečo je Gazprom neserióznym obchodným partnerom, ktorý plyn využíva ako ruskú geopolitickú zbraň?
Témy pre exministra hospodárstva a dlhoročného experta v oblasti energetiky Karola Hirmana. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.
-
„Putin nás označuje za nepriateľov, ten Putin, ktorý je vyhláseným vojnovým zločincom. Za týmto Putinom sa vydá premiér Fico. Je to poburujúce, neslušné, drzé. Je to voči obyvateľom Slovenska nebezpečné“, tvrdí Lucia Štasselová z občianskeho združenia Mier Ukrajine, ktoré stojí za aktuálnymi protestami.
V stave vyhlásenej občianskej pohotovosti, pripravení však aj na občiansku neposlušnosť. A to všetko pre politiku vlády vedenej Robertom Ficom. Spájaním sa s vojnovým zločincom Vladimírom Putinom majú krajinu - a teda nás - premiér a jeho ľudia zaťahovať do „zóny ohrozenia“. Bezpeční sme však so silnými – Európskou úniou a Nato. Sú našim „ochranným štítom“, ktorý premiér Fico ničí. V skratke manifest občianskeho združenia Mier Ukrajine, ktoré stojí za občianskymi protestmi, ktoré pokračujú aj dnešný piatok – po tých spred Vianoc a po Novom roku. A ak pred Vianocami rezonovalo najmä to „dosť bolo Fica“, aktuálne už zaznievajú obavy rovno o ukotvenie krajiny sformulované do výzvy: „dosť bolo Ruska“. Za oponu organizovania protestov sa pozrieme s Luciou Štasselovou z OZ Mier Ukrajine.
„Putin nás označuje za nepriateľov. Ten Putin, ktorý je vyhláseným vojnovým zločincom. Za týmto Putinom sa vydá premiér Fico. Je to poburujúce, neslušné, drzé. Je to voči obyvateľom Slovenska nebezpečné“, tvrdí Lucia Štasselová z občianskeho združenia Mier Ukrajine. „Ak chce niekoho zachraňovať, tak len seba“, opisuje premiérove možné motivácie.
Na piatkovom proteste podľa nej zaznejú viaceré požiadavky, popri inom požiadavka na rešpektovanie „transparentného vládnutia“.
„Aby sme vedeli, čo premiér či ten ktorý minister idú robiť, prečo, z akého poverenia. Aké stratégie tým napĺňajú“, uvádza Lucia Štasselová.
Ak ich premiér a ministri nenaplnia, OZ Mier Ukrajine je pripravené na „občiansku neposlušnosť“. S protestami chcú pokračovať, nateraz na dvojtýždňovej báze.
Podcast pripravil Jaroslav Barborák.
-
Episodi mancanti?
-
Vládnu konsolidáciu, ale i dlhodobú udržateľnosť verejných financií zásadne ohrozuje štedrý dôchodkový systém, tvrdí šéf Najvyššieho kontrolného úradu Ľubomír Andrassy. Podľa neho prakticky celá suma, ktorú štát na konsolidácií vyberie, sa okamžite rozpustí v príliš štedrom a populisticky nastavenom penzijnom systéme. Štát sa dostáva na hranu priepasti, varuje šéf NKÚ. Reč bude aj o mieri na Ukrajine.
Vládnu konsolidáciu, ale i dlhodobú udržateľnosť verejných financií zásadne ohrozuje štedrý dôchodkový systém, tvrdí v rozhovore pre Aktuality šéf Najvyššieho kontrolného úradu Ľubomír Andrassy. Podľa neho prakticky celá suma, ktorú štát na konsolidácií vyberie, sa okamžite rozpustí v Sociálnej poisťovni a príliš štedrom a populisticky nastavenom penzijnom systéme. Štát sa dostáva na hranu priepasti, varuje šéf NKÚ.
Je síce iba začiatok januára no plnú silu ficovho konsolidačného balíčka už cítime vo svojich peňaženkách prakticky všetci - vyššia DPH, úplne nová transakčná deň, vyššie odvody i všemožné poplatky, ale aj okresanie podpory naše deti. Táto forma konsolidácie v ktorej drvivú väčšinu záťaže preniesol štát na svojich občanov sa stretla s kritikou aj od Najvyššieho kontrolného úradu. "Konsolidačné úsilie vlády ohrozuje štedrý dôchodkový systém, významné sú aj riziká v zdravotníctve no a problémom je neschopnosť využívať Eurofondy ako i absencia akejkoľvek hlbšej koncepcie fungovania štátu ako takého, z ktorej následne vyplýva, že efektívnejšou štruktúrou, ale najmä lepším fungovaním štátnych inštitúcií by sme dokázali ušetriť sumu v rádoch miliárd, tvrdí predseda NKÚ Ľubomír Andrassy.
Za jedno z najväčších ohrození dlhodobej udržateľnosti slovenských verejných financií pritom označil neudržateľnú dôchodkovú politiku
"My mladej generácií ukazujeme, že je veľký otáznik, či tento štát pri takto nastavenom penzijnom systéme bude vedieť udržať Sociálnu poisťovňu v pozitívnej finančnej kondícií a je otázkou, aké dôchodky budú dostávať tí, ktorí budú do penzie odchádzať o 15 až 20 rokov.
Toto je vážne memento pre politikov, ktorí nemôžu robiť ľúbivú populistickú politiku lebo ak nezmeníme systém, aby bol z dlhodobého hľadiska udržateľný, tak môže nastať situácia, že o 5 - 10 rokov nebude mať tento štát nielen na vyplácanie starobných penzií, ale ani pre invalidov či siroty."
V druhej časti dnešného podcastu sa ešte vrátime k premiérovej návšteve Moskvy. Okrem plynu tam totiž Robert Fico mal rokovať aj o mieri na Ukrajine. Exminister zahraničných vecí Miroslav Wlachovský však považuje vládnou garnitúrou avizované mierové rokovania na Slovensku za falošný, prázdny a vysoko nepravdepodobný marketing.
Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.
-
„Návšteva Vladimíra Putina nemusí vôbec súvisieť s plynom. V skutočnosti môže ísť o zbližovanie Slovenska s autoritárskym režimom“, tvrdí politológ Radoslav Štefančík.
Máme po sviatkoch, ktoré ako by ani neboli. Minimálne optikou diania na politickej scéne: Robert Fico najprv o Putinovi a jeho Kremli len sníval, potom hovoril a ponúkal sa, nakoniec sa tam ocitol… Že pre plyn. A na takmer dva týždne sa potom premiér tejto krajiny stratil. Vo svojom hlavnom spravodajstve sa naňho pýtala aj poľská televízia TVN. Konštatovala pritom, že kým si „Slováci uťahujú opasky, ich predseda vlády tajne dovolenkuje v luxuse“.
Postup predsedu vlády už stihol vyhnať na námestia tisíce občanov – deň pred štedrým dňom a následne hneď po Novom roku. Iniciátori pritom hovoria o „budíčku“ pre Slovensko, lebo „okupácia sa začala“!
A to ešte predtým, ako z Andreja Danka – ďalšieho z koaličných lídrov – zaznelo, že on svojou cestou do Moskvy chce občanom „otvárať oči“. A že „oni dohodnú Putina“, zvyšok – a teda opozícia s exprezidentkou - nech zapracujú na Zelenskom a Trumpovi.
Rysuje sa nám „mierový rok“ za asistencie dua Fico a Danko? Alebo slovenská politická špička asistuje otvoreniu západného „energetického frontu“ Moskvy voči Kyjevu?
Čo nás s ňou čaká v roku, keď sa občanom začnú otvárať oči napríklad pre všadeprítomné zdražovanie? Dovidieť niekde za horizontom možnosť predčasných volieb? A sme ešte parlamentnou demokraciou, keď si tu jeden premiér manévruje bez vedomia nielen prezidenta, ale samotnej národnej rady? Témy pre politológa Radoslava Štefančíka.
„Návšteva Vladimíra Putina nemusí vôbec súvisieť s plynom. V skutočnosti môže ísť o zbližovanie Slovenska s autoritárskym režimom“, tvrdí politológ. „Naviac, Robert Fico tam šiel ‚natajňáša‘. Dodnes nevieme, ako sa tam dopravil, kedy sa vrátil, respektíve kde bol medzitým“, dopĺňa. Uvádza pritom, že ako premiér má povinnosť informovať o svojej agende, nakoľko je „štedro platený z našich daní“.
Podcast pripravil Jaroslav Barborák.
-
Digitálny svet je veľmi zradný, vytvárať v ňom falošnú realitu je dnes mimoriadne ľahké. Bude nevyhnutné vytvárať nástroje, ktoré nám pomôžu zisťovať čo je to vlastne pravda, hovorí pre Aktuality špičkový odborník na umelú inteligenciu Igor Farkaš. Ako sa brániť záplave lží na internete, prečo je Elon Musk nebezpečný a dokážu počítače myslieť?
Od známeho turingovho testu, v ktorom si zakladateľ kybernetiky Alan Turing položil otázku či môžu stroje myslieť - alebo presnejšie: „či je alebo nie je možné, aby stroje vykazovali inteligentné správanie“ neuplynulo ani sto rokov a zdá sa, že dnešná doba na ňu dala presvedčivo kladnú odpoveď. Umelá inteligencia za nás píše články, prekladá cudzie jazyky, šoféruje autá, medicínsky nás diagnostikuje a prakticky kam sa pozrieme, je náš život zásadne ovplyvnený nejakou formou umelej inteligencie.
Moderné systémy AI, ktoré sú založené na hlbokých neurónových sieťach, sú v podstate obrovské štatistické modely, ktoré sa naučili to, čo vedia, z obrovského množstva dát no a či sú inteligentné? Tak to my môžeme posudzovať na základe ich vonkajších prejavov - to znamená, ako ten program odpovie na moju otázku a či mi to dáva zmysel alebo nie, teda tzv. behaviorálne hľadisko. Takže, ja osobne, by som tomu prisúdil nejakú formu inteligentného správania, čo vieme ohodnotiť okom, uchom a našou hlavou, tvrdí Igor Farkaš.
Dokáže AI skutočne myslieť a čo to vlastne znamená? Čo je to umelé vedomie a vieme AI naučiť aj súcitu, empatií a pochopeniu takých pojmov ako je láska, česť či sebaobeta alebo vina? Ako sa počítače učia myslieť a nechýba im pritom fyzické telo a jeho pocity? No a napokon, v duchu čapkovho citátu o zrkadle, ktoré si myslí, že človek je iba jeho predstava, bude Umelá inteligencia osudovým zlomom v dejinách civilizácie a môže ľudské spoločenstvo nielen pozdvihnúť, ale i rozvrátiť a zničiť?
"Otázka či stroje môžu myslieť je v prvom rade filozofická - v prvom rade bby sme sa museli zhodnúť na tom, čo znamená myslenie, ale ak si to stotožníme s nejakou formou inteligentného správania, tak dnes stroje disponujú nejakou formou inteligentného správania," tvrdí Igor Farkaš. Podľa neho dnešné veľké jazykové modely už prešli tzv. Turingovým testom, čo ale neznamená, že tieto modely/stroje vôbec rozumejú tomu, čo robia.
Témy a otázka pre jednu z našich najšpičkovejších hláv v týchto témach Igora Farkaša, vedúceho Katedry aplikovanej informatiky na Fakulte matematiky, fyziky a informatiky Univerzity Komenského v Bratislave.
Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.
-
„Na Slovensku vidím len veľmi málo ľudí usmievať sa. Prirodzene sa usmievať. Trápi ma to. A dúfam, že prídeme na to, a skutočne všetci, že tu nebudeme večne. Že toto divadielko, ktoré sa odohráva na mnohých frontoch, nie je ani o ľudskosti ani o rešpekte“, hovorí Monika Melcová, medzinárodne uznávaná organová virtuózka, ktorá aktuálne pôsobí v Španielsku.
Za štúdiom kráľa medzi nástrojmi – organa – vycestovala do krajín s bohatou organovou kultúrou. Dnes tam organ a organovú interpretáciu či improvizáciu rovno učí, alebo sedí v medzinárodných porotách. A domov na Slovensko sa vracia a nadobudnutým majstrovstvom otvára hudobné horizonty ďalším a hladí duše krásou organovej hudby.
Koncertná umelkyňa a pedagogička v španielskom San Sebastian a dánskej Kodani. Po absolvovaní konzervatória v Košiciach odišla do Viedne, pokračovala v Paríži, odskočila si do japonského Saporra a potom sa usadila v Španielsku.
Aké Slovensko nachádza, keď si tu sporadicky odskočí? A čo o ňom počuje v cudzine?
„Mám pocit, že nám vládnu ľudia, ktorí si myslia, že tu budú večne“, hovorí Melcová. „Zrejme si neuvedomujú, že môžu skončiť oveľa skôr ako my. Pretože ja pokiaľ nebudem chorá môžem hrať komukoľvek a kdekoľvek, toto mi nik nemôže zobrať, na rozdiel od nich“, dodáva.
Medzinárodne uznávaná virtuózka reaguje aj na kauzu hudobnej úpravy štátnej hymny v podaní Oskara Rózsu. „Príde mi to ako také dobrodružstvo na obžinkoch“, pričom naráža na komédiu Jána Palárika. „Nerešpektujeme sa a to je ten najväčší problém, z čoho som smutná.“
„Nevidím absolútne rešpekt voči komukoľvek, nielen k skladateľom, hudobníkom vo filharmónii, ale ani k ostatným, ktorí sa prípadne mohli uchádzať o projekt v konkurze“, vysvetľuje svoj postoj.
„Vracia ma to doby, kedy boli veci postavené do polohy: takto to bude a nič sa už s tým nedá urobiť, vy to musíte len rešpektovať“. Melcová to rovno nazýva „diktátorským“ prístupom.
Podcast pripravil Jaroslav Barborák.
-
To, čo malo byť prínosom - teda vstup súkromného kapitálu do zdravotníctva, prinieslo presný opak. Neprinieslo to zdravú súťaž, ale otvorilo to dvere k všemožným tunelom a tomu, aby peniaze zo zdravotného poistenia išli do rúk súkromníkov, ktorí rozhodujú o našom zdraví, tvrdí dlhoročný lekár Juraj Čierny. Reč bude aj o Hippokratovej prísahe, lekárskych platoch a cene života.
Dlhoročný lekár, ale aj jeden z aktivistov lekárskeho protestu spred takmer 20. rokov Juraj Čierny hovorí, že aktuálnemu protestu kolegov v bielych plášťoch dobre rozumie. Oveľa menej pochopenia má pre postoj vlády pretože podľa neho sa požiadavky lekárov za tých zhruba 20 rokov veľmi nezmenili, no nezmenil sa ani vytrvalo odmietavý prístup vlád k naozaj systémovému riešeniu problémov v zdravotníctve.
Tak ako pred dvadsiatimi rokmi, rovnako i dnes, pritom stojí slovenské zdravotníctvo opäť pred hrozbou možného kolapsu. Kulisy lekárskeho protestu sa síce zmenili - ako v premiérskom kresle, tak aj na strane lekárov, už sedia úplne iní apoštoli, orloj zarábania na našom zdraví sa však krúti prakticky úplne rovnako.
Už teraz mám informácie o mnohých lekároch, ktorí sa do nemocníc nevrátia. Tu je však ešte oveľa väčší problém. My sme takto zavreli dvere pre mladých lekárov, ktorí do systému ani nenastúpia, tvrdí Juraj Čierny a upozorňuje, že už dnes v systéme lekári - ale i zdravotné sestry, masovo chýbajú.
Dôsledkom zle nastaveného systému, v ktorom už dávno prestáva hrať prím verejný záujem, sú tak zmarené životy i hazard s tým najcennejším čo vôbec máme - našim vlastným zdravím. No a hrozba oslabenia dostupnosti i kvality zdravotnej starostlivosti je i v oblasti kde doslova ide o holé životy, v segmente záchrannej a urgentnej medicíny, teda ľudovo povedané sanitiek.
Hippokratova prísaha je o tom, ako sa mám správať k pacientovi, nie, že som povinný za každých okolnosti nastúpiť do roboty, pripomína doktor Čierny a dodáva, že aj lekári žijú z peňazí, nie zo vznešených deklarácií či ustavičných a neplnených prísľubov.
Počúvate Ráno Nahlas, dnes s doktorom Jurajom Čiernym. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.
-
Nemusíme sa za každú cenu stotožniť vo všetkých názoroch. Sú ľudia, ktorí si myslia, že musíme sa počas Vianoc správať inak ako počas roka. A že vianočné sviatky musia byť dokonalé. No dobrý pocit sa nedá vynútiť. Ak to budeme siliť, dosiahneme opak, hovorí v rozhovore psychológ a odborník na konflikty Dušan Ondrušek, ktorý má za sebou zmierovanie hlbokých konfliktov v 40 krajinách sveta.
Vysvetľuje, že pre mnohých ľudí sú Vianoce komplikované, pretože prevažne ide o stretnutia s rodinami a vidíme sa aj s ľuďmi, s ktorými sa často nerozprávame „Zrazu príde príležitosť pre hlbšie dialógy, no nedajú sa nadiktovať. A nevieme rozkázať, že to bude príjemný čas. V situáciách, keď sme dlho žili mimo domova, trochu trvá, než sa vrátime k našim vzťahom." konštatuje v rozhovore.
V podcaste rozoberáme, ako sa počas sviatkov vyhnúť prípadným konfliktom v rodinách a čo robiť, ak sa pohádame na politike.
„Myslím si, že by sme nemali prísť za našou babkou a vytiahnuť hneď v prvej vete polarizujúcu tému. Mali by sme začat tým, že babku pochválime - akú má peknú záhradu, ako pekne varí alebo ako sa venuje vnúčatám a aké pekné pesničky ich naučila. Radšej by sme mali oceňovať čo je na nej dobré a keď sa uistíme v našom vzťahu, že je v poriadku, tak vtedy môžeme spomínať témy, ktoré nás odlišujú. No stále to vnímať ako názor a že je v poriadku mať iné názory. Nemusíme sa za každú cenu stotožniť vo všetkých názoroch," hovorí v rozhovore psychológ a v rozhovore tiž vysvetľuje,
Témou rozhovoru je aj polarizácia spoločnosti. Podľa Dušana Ondrušeka sa v poslednom odbobí situácia na Slovensku výrazne vyostrila.Vidíme javy, ktoré sme tu v takejto podobe ešte nemali - a to je fragmentarizácia. „To znamená, že sa nám rozpadá spoločnosť na uzavreté podskupiny, ktoré vzájomne nekomunikujú a ani sa nepoznaj. Takže si vytvárajú stále väčšie a väčšie predsudky voči sebe," približuje.
Moderuje Denisa Hopková.
-
„Mám pocit, že nám vládnu ľudia, ktorí si myslia, že tu budú večne“, hovorí Monika Melcová, organová virtuózka a pedagogička, ktorá aktuálne žije v Španielsku. Jej umelecké a pedagogické pôsobenie ju zaviedlo prakticky do všetkých končín sveta.
„Zrejme si neuvedomujú, že môžu skončiť a skončia oveľa skôr ako my. Pretože ja pokiaľ nebudem chorá môžem hrať komukoľvek a kdekoľvek, toto mi nik nemôže zobrať. Na rozdiel od nich“, dodáva.
Odišla. A teraz sa vracia. Vycestovala za štúdiom kráľa medzi nástrojmi, do krajín s bohatou organovou kultúrou. Dnes tam organ a organovú interpretáciu či improvizáciu rovno učí, alebo sedí v medzinárodných porotách. A domov na Slovensko sa vracia a nadobudnutým majstrovstvom otvára hudobné horizonty ďalším a hladí duše krásou organovej hudby.
Monika Melcová.
Organová virtuózka a pedagogička v španielskom San Sebastian a dánskej Kodani. Po absolvovaní konzervatória v Košiciach odišla do Viedne, pokračovala v Paríži, odskočila si do japonského Saporra a potom sa usadila v San Sebastian.
Aké Slovensko nachádza, keď si tu sporadicky odskočí? A čo o ňom počuje v cudzine?
„Mám pocit, že nám vládnu ľudia, ktorí si myslia, že tu budú večne“, hovorí Melcová. „Zrejme si neuvedomujú, že môžu skončiť oveľa skôr ako my. Pretože ja pokiaľ nebudem chorá môžem hrať komukoľvek a kdekoľvek, toto mi nik nemôže zobrať, na rozdiel od nich“, dodáva.
Medzinárodne uznávaná koncertná umylkyňa zareagovala aj na kauzu s pripravovanou úpravou štátnej hymny v podaní Oskara Rózsu. „Príde mi to ako také dobrodružstvo na obžinkoch“, pričom naráža na komédiu Jána Palárika. „Nerešpektujeme sa a to je ten najväčší problém, z čoho som smutná.“
„Nevidím absolútne rešpekt voči komukoľvek, nielen k skladateľom, hudobníkom vo filharmónii, ale ani k ostatným, ktorí sa prípadne mohli uchádzať o projekt v konkurze“, vysvetľuje svoj postoj.
„Vracia ma to doby, kedy boli veci postavené do polohy: takto to bude a nič sa už s tým nedá urobiť, vy to musíte len rešpektovať“. Melcová to rovno nazýva „diktátorským“ prístupom.
Podcast pripravil Jaroslav Barborák.
-
Od premiéra až po nového riaditeľa SNG sa všetci iba sťažujú, kto všetko ich nemá rád. Treba sa zamyslieť, čím to je, odkazuje bývalá šéfka Slovenskej národnej galérie Alexandra Kusá. Dnes je iba radovou kurátorkou, no spolu s kolegami dostala výpoveď “z organizačných dôvodov”. Galéria podľa nej smeruje k stavu, že nebude fungovať, lebo tam nebude chcieť vystavovať žiadny umelec, ktorý by si chcel zachovať renomé.
Štátne symboly ako hymnu či napríklad vlajku by sme si nemali dať zobrať touto vládnou partiou, tak ako sme si zelenú farbu nedali zobrať Kotlebom, hovorí Alexandra Kusá. Čo sa vlastne v galérii aktuálne deje? Podľa nej to vystihujú slová pomsta, vyhrážky a agresivita. Nový riaditeľ sa potom nemôže diviť, že ho nikto nemá rád.
Rozhovor nahrával Peter Hanák.
-
„Hospice ako miesta dôstojného odchádzanie bez zásahu štátu nedôstojne odídu“, tvrdí Simona Stískalová zo Spišskej katolíckej charity. Je pritom poradkyňou Asociácie poskytovateľov hospicovej a paliatívnej starostlivosti.
Predvianočný čas. Nielen čas zhonu, ale aj čas dobročinnosti, charity. A sú na ňu odkázaní mnohí. Veď len tzv. príjmovou chudobou, kde mesačné príjmy nepresiahnu necelých 480 eur, je na Slovensku postihnutý každý deviaty občan. Najviac viacdetné rodiny, rodiny, ktoré ťahá jeden rodič, či domácnosti dôchodcov. Postihnutý je zvlášť východ krajiny.
Na dobročinnosť sú však dnes na Slovensku odkázaní aj ďalší – napríklad hospice ako miesta dôstojného dožitia. A to až natoľko, že zápasia o svoje prežitie. Ich zástupcovia to dali až provokatívnej polohy: Ak by mala dôstojnosť života cenovku, akú hodnotu by ste jej priradili?
Od štátu pritom čakajú, že im pridá, lebo aktuálne zdravotné poisťovne pokrývajú len polovicu ich nákladov. Ak nie, obávajú sa až zániku. Aj preto sa s prosbou o pomoc a záchranu obracajú nielen na štát, ale aj širokú verejnosť.
Sme tak v čase, keď sa charita spolieha na charitu? Tá inštitucionalizovaná na individuálnu.
Alebo ešte inak – keď hospice ako miesta dôstojného dožitia zápasia o svoju dôstojnosť.
„Zlyháva nám tu financovanie na rôznych úrovniach. Ako občania sa musíme finančne skladať na chod rôznych inštitúcií, ktoré potrebujeme pre každodenný život. Či sú to hospice, alebo seniori, ktorí si zaslúžia dôstojný život. A tiež deti so zdravotným znevýhodnením. Ako fundraiserke sa mi tu napadá jedno: čo robí štát?“, hovorí Stískalová.
Asociácia zaslala svoje požiadavky ministrovi financií, rokovala dokonca s rezortom zdravotníctva, od ktorého mala prísľub riešenia. Po piatkovom večere však prišla s vyhlásením o „hlbokom rozhorčení“ z postoja rezortu a ministra.
„Ministerstvo na štvrtkovom rokovaní prisľúbilo, že do 24 hodín poskytne definitívne stanovisko k financovaniu hospicovej starostlivosti, no namiesto toho posunulo iba všeobecné vyjadrenie bez konkrétnych čísel. Táto situácia je alarmujúca, keďže čas sa kráti a budúcnosť hospicov je ohrozená“, uvádza asociácia hospicov.
„Hoci ministerstvo deklarovalo, že dôjde k navýšeniu cien za hospicovú starostlivosť, neuviedlo žiadnu konkrétnu sumu. Na štvrtkovom rokovaní pritom zástupcovia ministerstva uznali našu požiadavku na minimálne 230 eur za lôžkodeň, ktorú sme prepočítali s odborníkmi, ako oprávnenú. Stanovisko rezortu však ukazuje, že starostlivosť o ľudí v terminálnom štádiu choroby ich vôbec nezaujíma,“ uviedla v stanovisku Asociácia poskytovateľov hospicovej a paliatívnej starostlivosti.
Opakuje pritom, že ak štát nevyhovie požiadavkám, situácia bude mať katastrofálne následky. Hospice môžu od 1. januára 2025 zatvoriť svoje brány.
Existujú scenáre na ich udržanie?
Podcast pripravil Jaroslav Barborák.
-
Kto nemá prístup k veľkým peniazom od oligarchov, nemal by sa miešať do politiky. To je signál, ktorý vysiela návrh Roberta Fica zvýšiť volebnú kauciu na pol milióna eur, hovorí politológ Pavol Hardoš. Podľa neho je to pohŕdanie občanmi. Politici nie sú schopní doručiť reálne veci ako napríklad diaľnica, a tak je pre nich ľahšie ľuďom dodať niečo symbolické. Preto sa sústredia na fiktívne problémy, ktorými odpútavajú pozornosť. Alebo dokonca vymyslia konkurenčný problém, ktorým zabávajú verejnosť, vysvetľuje politológ z Univerzity Komenského.
Je Ficov návrh na polmiliónovú kauciu oligarchizáciou a posilňovaním nerovnosti, keď kandidovať by mohli iba bohatí? Ide to presne proti sociálnej demokracii, hovorí Pavol Hardoš. Dodáva, že Robert Fico je dobrý v nastoľovaní tém, o ktorých potom ľudia hovoria.
Zmena volebného systému naše problémy nevyrieši, lebo aj regionálnosť sa dá obísť – napríklad si napíše trvalý pobyt u babky. Vedeli ste, že aj Robert Fico kedysi kandidoval na východe Slovenska?
Prečo sme v štádiu, keď niektorí politici chcú obmedzovať rozsah ľudských práv a niektorých z nich vylučovať?
Rozhovor nahrával Braňo Dobšinský.
-
Neviem, či by som si vybrala slovo paraziti, ale keby som mala povedať či Zdravotné poisťovne preukázali svoju opodstatnosť, tak jednoznačne poviem, že nie, nepreukázali. Hovorí bývalá štátna tajomníčka rezortu zdravotníctva Jana Ježíková. Podľa nej je však ešte horšie to, že štát - ako regulátor poisťovní a ich zisku, zlyhal a naše záujmy neháji.
Zdravotné poisťovne si nerobia robotu, ktorá sa od nich pri nastavení systému očakávala, nesmerujú zdravotníctvo k efektivite. My máme v zdravotníctve "free style", je tam obrovská sloboda a prakticky nikto tam nič nekontroluje. Štát má ale z Ústavy povinnosť splniť záväzok zabezpečiť zdravotnú starostlivosť pre svojich občanov a má preto právo, ale i povinnosť, do toho systému vstupovať reguláciami no a regulovať sa dá prakticky čokoľvek. Hovorí bývalá štátna tajomníčka rezortu a dlhodobá analytička zdravotníctva Jana Ježíková.
Slovenské zdravotníctvo je opäť na hrane kolapsu. Ťažko skúšanú dostupnosť zdravotnej starostlivosti tentoraz otestuje staronový spor medzi nemocničnými lekármi a vládou. A aktuálna pointa? Vláda odmietla naplniť všetky záväzky vyplývajúcich z Memoranda uzavretého s Lekárskym odborovým združením, no a namiesto ďalšieho vyjednávania siahla aktuálna vláda až k hrozbe represií. Ochotu lekárov ísť až na hranu to však prakticky vôbec neoslabilo. Krajine tak hrozí mimoriadna situácia, kde sa môžeme domáhať nášho ústavného práva na ochranu životov i zdravia až pod bičom vládnej represie.
Memorandum, ktoré je predmetom sporu pritom hovorí nielen o lekárskych platoch, ale je aj o systémových riešeniach, ktoré by mali zabrániť ďalšiemu plytvaniu - a pravdepodobne i rozkrádaniu, našich zdravotných odvodov. Samotní lekári totiž upozorňujú na dlhodobo nesystémové financovanie nemocníc no a na nedostatočné financovanie poskytovateľov zdravotnej starostlivosti roky upozorňuje aj Najvyšší kontrolný úrad.
V systéme, ktorý vykazuje nadmerné úmrtia, príliš dlhé čakacie lehoty alebo i nedostatok moderných liekov - a na ktorý sa donekonečna skladáme v stámiliónových oddlžovaniach, pritom súkromné zdravotné poisťovne dokážu i tak dodnes generovať zisk.
Viac ako 20 rokov nášho zdravotníctva ukázalo, že trhové prostredie, ktoré nie je dostatočne regulované, neprináša žiadnu pridanú hodnotu. Naša skúsenosť ukázala, že zdravotné poisťovne neprinášajú efektivitu, ktorú by sme ako pacienti pocítili a štát - ako ich regulátor, zlyhal. Tvrdí bývalá štátna tajomníčka rezortu zdravotníctva Jana Ježíková
Netransparentné a nespravodlivé "odmeňovanie" nemocníc je len čerešnička na torte systému, ktorý po vyše dvadsiatich rokoch preukázal, že súkromné poisťovne neprinášajú do zdravotníctva nič pozitívne, tvrdí Jana Ježíková.
Ako je to vôbec možné a kde sa stala chyba, že štát rezignoval na úlohu strážcu životov a zdravia svojich vlastných občanov? Majú v tomto systéme súkromné zdravotné poisťovne ešte nejaký verejne preukazateľný zmysel a ak nie, kto je vlastne obhajcom ich záujmov a i ziskov? A napokon, ako celý tento systém funguje a dal by sa ešte nejako zmeniť ku prospechu nás - teda pacientov?
"Už som počula i také, že ministerstvo reálne neexistuje pretože tie záujmy v zdravotníctve sú tak silné - a je to o príliš veľkých peniazoch, že snaha to spravodlivejšie upratať, tam už nie je."
Počúvate Ráno Nahlas, s bývalou štátnou tajomníčkou rezortu zdravotníctva a aktuálne zdravotnou analytičkou Janou Ježíkovou. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.
-
Je trpezlivá, dobrotivá, nezávidí, nevypína sa, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, neteší sa z neprávosti, ale raduje z pravdy. Áno, hovoríme o láske, ako ju v známom hymne opísal Pavol z Tarzu – to ešte na prelome letopočtov. A v tejto podobe je a bola výzvou a programom pre generácie.
Tá dnešná zoznam rozširuje. A síce o vetu a široký a často bolestivý obsah, ktorý sa za ňou skrýva: A nemá bolieť!
Naviac, Láske, ktorá nemá bolieť bola vyhradená aj špeciálna kampaň, webové sídlo, dokonca linky s odbornou pomocou. Má dokonca svoju ambasádorku, ktorá hovorí, že „skutočná láska nemanipuluje, neponižuje a neubližuje“.
Dnešné RánoNahlas tak bude o demaskovaní toho, čo v partnerských vzťahoch láska je a čo už nie je. S psychologičkou Denisou Moravčík Debreckou.
„Často sa mi stáva, že keď s klientom začneme pracovať na ich obavách, neefektívnych vzorcoch správania, zlepší sa aj ich partnerský vzťah. A to aj napriek tomu, že partner sa vôbec nezmení. Už len tým, že sa nám zvýši sebavedomie, vieme lepšie komunikovať, byť asertívnejší, viac prejaviť svoje potreby. Vo vzťahu pomáha už individuálna práca na sebe“, tvrdí psychologička Denisa Moravčík Debrecká.
Nahrával Jaroslav Barborák.
-
Pre pozostalých je veľmi nápomocné vedieť, ako to ten, čo odišiel, chcel. A tým im uľahčíte aj všetky tie momenty, ktoré sú i tak, zoči-voči smrti, nesmierne náročné – hovorí Andrea Kutlíková zo spoločnosti Goodbye friends. Ako sa pripraviť na smrť, a prečo sa „zubatá“ stala takou tabu témou?
„Ten, čo utekal pred smrťou, napokon našiel svoj pokoj práve v smrti,“ verzus „tam, kde je smrť, nie sme my a tam, kde sme my, nie je smrť.“
Nech už je to tak alebo onak, smrť je absolútne jediná istota našich životov. Jediná úplne spravodlivá aj absolútne nestranná istota, s ktorou každý jeden z nás musí počítať. Napriek tomu s ňou väčšina z nás bežne vôbec nepočíta, ani na ňu radšej nemyslí. Tak či onak, ani v tomto prípade sa jej však nikto nevyhne, preto je našou celoživotnou témou – či sa nám to páči alebo nie. Je tu a musíme sa na ňu pripraviť.
Ako sa na vlastnú smrť pripraviť, a ako ňou nezaťažiť našich blízkych viac, ako je nevyhnutné? Ako si zorganizovať odchod z tohto sveta – od praktických aspektov dedičstva cez pohreb až po duchovnú rozlúčku s našimi najbližšími? Nakoľko našu rozlúčku so svetom ovplyvňuje okolie alebo často dávno zabudnuté tradície? A nakoľko chceme svojim odchodom niečo vlastné odkázať svetu i svojim blízkym? No a napokon, kde je dnes Slovensko – zoči-voči smrti a jej tradíciám, a nakoľko si vieme vybrať nielen to, ako žijeme, ale i to, ako umierame, a aký odkaz odchodom z tohto sveta chceme zanechať? A chceme vôbec?
Témy a otázky pre Andreu Kutlíkovú zo spoločnosti Goodbye friends. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.
-
Súdruh Disident. Vážny príbeh života bojovníka s neľudským režimom v nevážnom šate komiksu? Dva paradoxy najnovšieho vydavateľského počinu, za ktorým stojí spisovateľ Michal Hvorecký.
Spojenie výrazov súdruh a disident je akoby logickým rozporom, známym „contradictio in adjecto“. V živote toho, koho označuje, však akoby nachádzal zrkadlenie.
Milan Šimečka starší.
Československý filozof, literárny kritiky, spisovateľ… a disident. Paradoxne pôvodne komunista z presvedčenia – a teda súdruh, ktorého neľudský režim a jeho prekuknutie vypľuli až do polohy disidenta.
A ak ho vtedy nemali v láske komunisti a vtedajšia moc, dnes ho nemá v láske rovno v jeho potomkoch moc súčasná, vo svojom premiérovi formovaná vtedajšími komunistami.
Čím je aktuálny príbeh muža, ktorý zomrel len pár mesiacov po Nežnej? Téma pre Michala Hvoreckého.
„Veľmi dobre vystihol podstatu mocenského oportunizmu. Keď ľudia, ktorí na to nemajú - vzdelanostne, ani charakterovo - sa chopia príležitosti, hrabnú po moci a potom šikanujú ostatných“, hovorí Hvorecký.
Je komiks, na ktorý sme v našich končinách zvyknutý skôr na ľahší žáner, formátom pre vážne témy?
„Komiks už dávno nie je len nejaký pokleslý, ľahký žáner. Dospel a v uplynulých desaťročiach sa komiksy píšu aj na veľmi vážne témy ako migrácia, minulosť... Z nemčiny som napríklad prekladal komiks o jednom boxerovi z koncentračného tábora“, reaguje Hvorecký.
Milana Šimečku považuje za jednu z najvýznamnejších osobností našich dejín a preto ponúka komiksovú podobu jeho života, aby bol „pre mladých i dospelých“.
Intelektuál, pôvodne presvedčený komunista, neskôr vytriezvel z toho, čoho bol schopný režim. Augustová okupácia spojeneckých vojsk pod vedením sovietov ho priviedla k slzám. Za jej kritiku ho vylúčili zo strany. Nakoniec skončil ako bagrista.
„Všímal si kolegov robotníkov, rovnako stroje, seba, ako jeho telo reaguje na drinu“, rozpráva Hvorecký.
Vernosťou svojmu presvedčeniu sa podľa neho stala „živá výčitka“. „Všímal si, ako jeho bývalí priatelia zrazu prechádzajú na inú stranu chodníka, keď ho stretnú. Ako sa mu boja pozrieť do očí pretože vidia, že oni pokračujú ďalej vo svojich kariérach v akademickom prostredí alebo v strane, zatiaľ čo on je zrazu v montérkach, robotník“, vysvetľuje.
Postupne našiel svoje nové prostredie, v ktorom sa cítil dobre. Bol ním disent.
„Komiks sme dokončili v roku, keď sa meno Šimečka znova stalo toxickým. Skoro ako v časoch normalizácie, keď bol Milan Šimečka terčom normalizačného režimu. V jeho knihách ako Obnovenie poriadku som videl popis toho, čo prežívame teraz. Aj dnes nám vládna moc sľubuje akúsi vládu tvrdej ruky a nastolenie poriadku. A tvrdia, že máme iba poslúchať a oni to všetko za nás zariadia. Milan Šimečka podľa mňa veľmi dobre vystihol povahu mocenského oportunizmu a toho, keď ľudia, ktorí na to nemajú ani vzdelanostne, ani charakterovo, sa chopia príležitosti, hrabnú po moci a potom šikanujú ostatných.“
Nahrával Jaroslav Barborák.
-
V Gruzínsku uz viac ako týžden prebiehajú masove protesty. Deje sa tak po tom, čo vládna strana Gruzínsky sen oznámila, že pozastavuje prístupové rokovanie do Európskej únie. Policajné zložky v krajine sú terčom domácej aj zahraničnej kritiky pre zaobchádzanie s protestujúcimi. Napríklad Gruzínsky ombudsman Levan Ioseliani poukázal na to, že zadržaní demonštranti majú väčšinou zranenia na tvári či v oblasti hlavy, čo podľa neho naznačuje, že policajti používajú násilie ako trest. Udalosti v Gruzínsku v podcaste budeme rozoberať s odborníkom na postovietsky priestor Jánom Cingelom.
Cingel sa už štrnásť rokov sa venuje téme Gruzínska. Do krajiny pravidelne cestuje a má tam veľa známych. Tí mu hovoria, že ide najhoršie protesty pokiaľ ide o intenzitu násilia. „Obávajú sa spôsobu, akým sa snažia bezpečnostné zložky utlmiť demoštrácie," približuje.
Krajina dnes stojí na križovatke, či smeruje k proruskému satelitu a diktátorskému režimu alebo či dôjde k zmene vlády, myslí si odborník. Aj z toho majú protestujúci Gruzínci strach. „Obávajú sa, akým spôsobom sa bude snažiť vláda udržať pri moci. Či to pôjde cestou upevňovania policajných štruktúr, ktoré budú prerastať do ďalších sfér riadenia štátu. Niečo ako v Rusku silovici," konštatuje.
Násilie je používané forma trestu a podľa odborníka ide aj o snahu vyradiť ľudí z ďalších protestov. „Zameriavajú sa napríklad na tvár - oči, nos či ústa. Spôsobujú vážne zranenia s dlhou dobou liečenia a takto chcú aktivistov alebo opozičných politikov vyradiť z obehu. Ide o drsný spôsob, ktorý kopírujú z Ruska," hovorí tiež v podcaste Cingel.
Gruzínska vláda podľa odborníka bojuje o prežitie a používa všetky prostriedky. Medzi policajnými zložkami majú byť aj v čiernom odetí neoznačení muži. „Majú kukly a ide o stavaných mužov. No a otázne je, kto sú. Je niekoľko teórii a jedna z nich hovorí, že ide o ľudí regrutovaných z protredia kriminálnych zložiek, ktoré podporujú kriminálne skupiny. Nebolo by to niečo ojedinelé, takéto skupiny zvyknú byť používané. Mafia, respektíve organizovaný zločin závisí od toho, aby mali aspoň nejakú podporu zo strany štátu."
Nevylučuje, že to môže vyústiť aj do pádu vlády, pretože nespokojnosť začali vyjadrovať niektorí policajti, ale aj úradníci.
Prečo by sme tomu mali venovať pozornosť? Podľa odborníka ide o ďalšiu krajinu, ktorá trpí tým, že je v susedstve s Ruskom. „Mala by to byť lekcia pre nás, kam až môže dospieť polarizácia v spoločnosti, pretože v Gruzínsku to bolo podobné, ako u nás. Niektoré zákony na Slovensku sú podobné."
Moderuje Denisa Hopková.
-
„Sme zhrození, ako sa deklasujú inštitúcie, ktoré sme budovali roky“, tvrdí Zuzana Denková, ktorá je dnes popri svojej profesii aktívna aj v Platforme slobodného múzejníctva.
Odvolaná bez udania dôvodu, aby ju nahradil okresný šéf vládnej SNS. Pred rokom sa to stalo Zuzane Denkovej, riaditeľke požiarom stigmatizovaného Banského múzea v Štiavnici. Do čela múzea ju svojho času vybral minister Budaj, ako víťazku výberového konania. Tomáš Taraba ju nahradil ju politický nominant. Písal sa december 2023. S odstupom roku sa s podobnými príbehmi akoby rozsypalo vrece: po zrušenej RTVS, aby padol neželaný riaditeľ a ministerkinej susedke na čele Bibiany odvolali šéfa národného divadla, národnej galérie, politickí nominanti namiesto odborníkov zasadli aj do Slovenského národného múzea, na čelo Betliara sa postavila niekdajšia hovorkyňa prokuratúry... A štátne šetrenie zatvára ďalšie múzeá a expozície. Paradoxne, v čase, keď vychádzajú na povrch informácie o tisícoch, ktorými sa odmeňujú niektorí ministerskí úradníci.
Už druhý týždeň existuje ako vyjadrenie odporu voči takýmto krokom aj špeciálna Platforma slobodného múzejníctva. A svoju tvár a hlas je dala práve pred rokom odvolaná šéf Banského múzea Zuzana Denková. Kam kráča slovenské múzejníctvo? Aj o tom bude dnes reč.
Je štvrtok, 5. december. Počúvate podcast RánoNahlas. Moje meno je Jaroslav Barborák.
„Sú tu snahy o ideologický únos našich múzeí, politické nominácie sú des“, tvrdí odvolaná Zuzana Denková.
Nahrával Jaroslav Barborák.
-
Ruská federácia je jediný štát, ktorý vojenskou silou posúva svoje hranice na územia iných štátov. Partizán Otto Šimko dobre pochopil, kto je agresor a kto sa bráni, a je jedno, či to bolo svojho času nacistické Nemecko alebo je to dnes Putinovo Rusko, hovorí historik Stanislav Mičev. Bolo oslobodzovanie Červenou armádou predzvesťou okupácie Československa červenou totalitou?
Slovenský premiér sa chystá na návštevu Moskvy. Podľa jeho vlastných slov si tým chce „na mieste činu“ uctiť víťazstvo nad nemeckým nacizmom v druhej svetovej vojne. Kritiku, že tým legitimizuje dnešný ruský imperializmus, ktorý krvavo ničí suverénnu Ukrajinu, a dokonca sa vyhráža zničením aj nás - teda Európskej únie - však už Robert Fico prehliada.
„Máme tu hlásateľov proruskej politiky, ktorí tvrdia, že Rusko by na Ukrajinu nevstúpilo, nebyť toho, že Ukrajinci vraždia (na Ukrajine) ruské obyvateľstvo. Ja sa ale pýtam, prečo potom neprotestovali, keď ruská armáda v dvoch vojnách vyvraždila desaťtisíce Čečencov? Preto, lebo to asi bolo na území Ruska? No a teraz, ak sú separatisti (ktorí sa snažia bojovať proti ukrajinskému štátu) na území Ukrajiny, tak sa Ukrajina nemá brániť? To sme kam dospeli? A treba si dať dohromady aj chronológiu udalostí, pretože najprv bol Krym a až potom sa objavili separatisti na Donbase či v Luhansku,“ hovorí Mičev a pripomína, že návrhy „územie za mier“ nefungujú tak, ako to napokon ukázal už Mníchov 1938, keď po okupácii Sudet a južného Slovenska neprišiel mier, ale 1. 9. 1939 prišla vojna.
Je historickou pravdou, že nás Sovietsky zväz za cenu nesmiernych obetí zbavil počas druhej svetovej vojny fašizmu - toho nemeckého, ale i toho nášho, slovenského. Stále viac sa však vo verejnom priestore vynára legitímna otázka, či toto oslobodenie nebolo iba predpolím novej okupácie, tentoraz sovietskej, a či jednu totalitu - tú nacisticky hnedú, nenahradila totalita nová - tentoraz boľševicky červená.
„Obdobie od konca vojny do februára 1948 tu bola demokracia a na Slovensku komunisti voľby prehrali, no ani v rámci Československa nemali ani zďaleka víťazstvo vo vrecku. Fatálne to začalo byť vtedy, keď ČSR nakoniec odmietla ísť na parížsku konferenciu, kde sa malo rokovať o Marshallovom pláne. To bola posledná možnosť, ako to celé zvrátiť.“
Bol teda príchod vojsk Sovietskeho zväzu oslobodením alebo to bola predzvesť novej okupácie, tento raz v „tábore mieru“ vedenom, údajne večným, Sovietskym zväzom? A nemaže aktuálna ruská agresia na Ukrajine všetky tie obrovské zásluhy ZSSR na porážke fašizmu v druhej svetovej vojne?
„40 rokov som sa venoval tomu, aby som obhájil osloboditeľskú misiu Červenej armády na území Československa a Putin mi to v okamihu zbúral, keď jeho vojská vpadli na Ukrajinu, a teraz sa veľmi ťažko obhajuje to, že Červená armáda je osloboditeľ a nie okupant.“
Témy pre bývalého šéfa Múzea SNP, historika Stanislava Mičeva. Je nutné dodať, že rozhovor sme nahrávali v čase, keď snaha premiéra ísť do Moskvy nebola verejne známa, a preto otázka na túto tému padnúť nemohla. Na aktuálnosti rozhovoru to však - vzhľadom na tému - nič nemení.
Počúvate ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.
-
„Komunistický režim a jeho tajná polícia (Štb) tu vytvorila evidenciu tzv. „bývalých ľudí“. Takto dehumanizujúco ich nazývali. Šlo o inteligenciu, učiteľov, úradníkov, kulakov... Stačilo, že nesúhlasili s režimom“. Historik Ľubomír Morbacher vykresľuje, ako režim pred Novembrom’89 ničil ľudí. Nástrojom mu bola aj tajná Štátna bezpečnosť. Historik hovorí, že Slovensko má voči nim stále dlh.
Chrániť komunistické štátne zriadenie. Pred vonkajším i vnútorným nepriateľom. Byť strážnym psom režimu, s tým, že jeho „ostré zuby“ až paralyzovali. Úlohy, ktoré dostala do vienka obávaná, pretože miestami až brutálna ŠTB. Čiže komunistická štátna bezpečnosť. Slovenský pendant ruskej KGB či nemeckej Stasi.
Všadeprítomný dohľad, s prívlastkom neviditeľný, metodika registratúr dovedená k dokonalosti. Infiltrácie, zatýkania, vypočúvania aj s prvkami mučenia… To všetko v službe ideológie, ktorá držala v neslobode a strachu päť miliónov obyvateľov územia dnešného Slovenska po dobu štyroch dekád.
Aj s odstupom 35-rokov od prelomového novembra’89 Ústav pamätí národa stále dopĺňa čriepky, ktoré dotvárajú obraz niekdajšej komunistickej ŠTB – najnovšie registrami jej vyšetrovateľov. Prečo je pohľad do očí aj nepríjemných dejín potrebný?
Pozrieme sa na to s historikom ÚPN Ľubomírom Morbacherom.
- Mostra di più
