Folgen
-
Prázdna stolička. V každom z nás asi evokuje predstavu toho, kto na nej kedysi sedel a už nesedí.
V roku 1941 zostali na slovenských školách tisíce prázdnych stoličiek po študentoch židovského
vierovyznania, ktorí boli zo štúdia vylúčení.
Evanjelické kolegiálne gymnázium v Prešove sa rozhodlo svojím študentom ukázať, kto kedysi sedával na tých nútene prázdnych stoličkách.
Projekt je taký úspešný, že z neho vznikla aj výstava, ktorú si môžete až do 25. októbra 2024 pozrieť v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave.
-
9. septembra si pripomíname Deň obetí holokaustu a rasového násilia.
Tento dátum je zvolený preto, pretože 9.9.1941 začal platiť tzv. Židovský kódex, vládne nariadenie o právnom postavení Židov, ktoré obsahovalo množstvo protižidovských predpisov.
Okrem iného hovorilo aj o pracovnej povinnosti pre ľudí, ktorí boli označení ako Židia, či židovskí miešanci.
Postupne na území vtedajšieho Slovenska vzniklo niekoľko pracovných táborov a pracovných stredísk. Do pracovných táborov boli deportované celé rodiny, čiže v nich žili aj deti. Koľko ich bolo, aký bol ich život v pracovnom tábore, ako sa jednotlivé tábory od seba líšili, v akých povolaniach a od koľkých rokov tam tieto deti pracovali, hovorí v History podcaste Ján Hlavinka z Historického ústavu SAV a Dokumentačného strediska holokaustu.
Fotografie použité vo video verzii podcastu sú zo zbierok Slovenského národného archívu.
-
Fehlende Folgen?
-
Tento rok si pripomíname 80. výročie Slovenského národného povstania.
Zúčastnilo sa na ňom viac ako tridsať národov a národností. Jednu z najpočetnejších skupín tvorili Francúzi. V SNP ich bojovalo viac ako 450 a 107 z nich počas bojov padlo. Najznámejšie boje, ktorých sa zúčastnili, boli boje o Strečno v prvých dňoch povstania, ale bojovali počas celého trvania SNP a neskôr aj počas prechodu na partizánsky spôsob boja.
O tom, odkiaľ na Slovensko prichádzali, prečo boli ochotní sa povstania zúčastniť, v akých jednotkách pôsobili, kto im velil a ako si na boje na Slovensku spomínali po rokoch, keď chodili na pietne spomienky k pamätníku na Strečne, hovorí v 24podcaste Didier Rogasik, tlačový atašé na francúzskom veľvyslanectve, bývalý profesionálny vojak, ktorý sa s Francúzmi, bojujúcimi v SNP osobne poznal.
-
Veľké dejiny sú plné menších príbehov, na ktoré sa často zabúda. Poznáme hlavné postavy, doslova hlavných hrdinov zlomových situácií, ale už menej alebo vôbec nepoznáme príbehy ich najbližších.
Pri príležitosti 80. výročia SNP, sme sa na niektoré z nich rozhodli zmapovať.
Jednou z dôležitých postáv SNP je vtedajší guvernér Národnej banky, Imrich Karvaš.
Spolu so svojimi spolupracovníkmi vymysleli plán ako na budúce povstalecké územie previezť zásoby
potravín, paliva, zdravotníckeho a iného materiálu a financie.
Ako sa toto jeho odvážne a statočné konanie odrazilo na ňom a na jeho rodine – s manželkou mali tri deti – sa porozprávame s Ľubicou Karvašovou, vnučkou Imricha Karvaša.
-
Tento rok si pripomíname 80. výročie SNP. Povstanie má síce prívlastok "slovenské", zúčastnilo sa ho však mnoho ľudí iných národov a národnosti – Rusi, Ukrajinci, Francúzi, Angličania, Židia, Rumuni, ale aj Arméni, Gréci, či Holanďania. O tom, koľko národov a národností sa SNP zúčastnilo, odkiaľ na územie Slovenska prišli a ako sme na tom ohľadom výskumov v tejto oblasti, sa dnes v 24 podcaste budeme rozprávať s Martinom Poschom, z Historického ústavu SAV a Dokumentačného strediska holokaustu.
-
Slovenské národné povstanie mohlo prebiehať aj vďaka pomoci Spojencov – či už západných mocností alebo Sovietskeho zväzu.
O akú pomoc išlo? Čo vďaka nej mali povstalci k dispozícii? Čo naopak najviac postrádali?
O tom budeme hovoriť s Martinom Poschom, z Historického ústavu SAV a Dokumentačného strediska holokaustu.
-
Varšavské povstanie vypuklo 1. augusta 1944.
Bolo brutálne potlačené, zavraždených bolo počas neho okolo 200-tisíc civilistov, 700-tisíc
bolo vyhnaných z mesta a Varšava bola na 85% zničená a zrovnaná so zemou.
V 24 podcaste sa budeme rozprávať o priebehu povstania, o statočnom boji
povstalcov a pozrieme sa bližšie aj na jednotku Slovákov, ktorá v ňom bojovala a jej veliteľovi, Miroslavovi Iringhovi
sa povstanie podarilo prežiť. Hosťami 24 podcastu sú poľský veľvyslanec na Slovensku Maciej
Ruczaj a historik Juraj Kasarda, ktorý o účasti Slovákov vo Varšavskom povstaní napísal knihu.
-
Rimania na dotyk je názov knihy, ktorú vydalo Slovenské národné múzeum.
Je zaujímavo dvojzmyselný - ide totiž o knihu, ktorá je primárne určená slabozrakým a nevidiacim ľuďom, čiže v nej nájdu aj Braillovo písmo. Fotografie rôznych zbierkových predmetov, ktoré v knihe sú prekrýva dotykový reliéfny obrázok. Zároveň sme tu, na našom území, mali Rimanov skutočne na dotyk.
A niečo nám po nich zostalo dodnes.
Hosťom 24 podcastu je Juraj Kucharík, kurátor SNM- Historického múzea, ktorý knihu napísal a zostavil, a pre ktorého sú rímske pamiatky na našom území srdcovou záležitosťou. -
Vy máte moc, my máme pravdu – tak znie zrejme najznámejšia veta Silvestra Krčméryho,spoluzakladateľa tajnej podzemnej cirkvi počas komunistického totalitného režimuv Československu. Tento rok v auguste si budeme pripomínať 100. výročie jeho narodenia.
V akej rodine vyrástol, po čom túžil ako mladý lekár, akú pesničku si spieval spolu s pápežomJánom Pavlom II., ako prežíval svoje väzenia a prenasledovanie počas obdobia neslobody, 24podcastu porozprával František Neupauer, historik Ústavu pamäti národa, ktorý sa so Silvestrom Krčmérym osobne poznal.
-
Vznikol pred tridsiatimi rokmi, spravuje expozíciu na Dukle, v múzeu vo Svidníku, v Piešťanoch, vojenský archív, v ktorom je okolo 20-tisíc fotografií a 34 miliónov archívnych dokumentov. Vďaka ich záznamom môžete zistiť, kde bojoval a prípadne aj padol váš pra-pradedko alebo sa dozvedieť polozabudnuté príbehy z našich vojenských dejín.
Hosťom 24 podcastu bol plk. Miloslav Čaplovič, riaditeľ Vojenského historické ústavu v Bratislave
-
Dionýz Lenárd sa narodil v roku 1912 v Budapešti, neskôr sa rodina presťahovala do Žiliny. Jeho otec tam mal malú firmu na aranžovanie a umývanie výkladov.
Dionýz túžil po speváckej kariére, jeho talent však nebol dostatočný. Vyučil sa teda za čašníka.
V 24 podcaste sa o jeho odvahe, odhodlaní a ťažkom osude rozprávame s Jánom Hlavinkom. z Historického ústavu SAV a Dokumentačného strediska holokauste. Ján Hlavinka o Dionýzovi Lenárdovi a jeho polozabudnutom príbehu úteku z Majdanku, koncentračného a vyhladzovacieho tábora stojaceho na okraji Lublinu, napísal knihu.
V podcaste sa dozviete, že Lenárd sa po úspešnom, strastiplnom úteku z Majdanku vrátil na Slovensko. Žil tu pod falošnou identitou a práve tá ho nakoniec prezradila. Vyšetrovatelia však neprišli na to, že je utečencom z koncentračného tábora.
Dionýz Lenárd ušiel aj z tábora v Seredi, kam ho po súde poslali, utiekol cez zelenú hranicu do Maďarska, odkiaľ sa opäť nelegálne zvládol vrátiť, zapojil sa do SNP, ale v novembri 1944 ho opäť chytili.
Jánovi Hlavinkovi sa podarilo zistiť, akými rôznymi tábormi prešiel a kde je o ňom posledná oficiálna stopa.
-
Ako 18-ročná sa vybrala pomáhať československým legionárom do Vladivostoku pri ich návrate do
vlasti. Neskôr v Amerike založila sieť predajných výstav slovenských výrobkov.
Vrátila sa do Československa, aby tu viedla cestovnú kanceláriu pre zahraničných hostí. Počas vojny žila
v exile v Londýne, kde sa stala podpredsedníčkou československého Červeného kríža a zasadila sa o to, aby aj slovenskí zajatí vojaci v stalagoch alebo koncentračných táboroch mohli dostávať balíky jedla, vitamínov, či oblečenia, ktoré im predtým nacisti odopierali.
Marína Paulínyová, rodáčka zo Slovenského Pravna, ktorú pred pár týždňami prezidentka Slovenskej republiky vyznamenala Krížom Milana Rastislava Štefánika II. triedy., in memoriam.
O tejto pozoruhodnej žene sa s jej praneterou, Zuzanou Francovou rozprávala Veronika Homolová Tóthová. -
Počas druhej svetovej vojny zažili mestá a ľudia v nich, ktoré dnes ležia na území Slovenska niekoľko bombardovaní. Zasiahnuté boli najmä Košice, Prešov, Komárno, Nitra, Bratislava a Nové Zámky.
Práve Nové Zámky, ktoré počas vojny patrili Maďarsku, zažili najničivejšie bombardovanie. Prišlo v troch vlnách, to najhoršie 14. marca 1945.
Prečo práve toto mesto bolo spojencami vybrané na takýto útok?
Čo sa v meste odohrávalo pred ním a ako sa s tragédiou vyrovnalo?
Prečo dodnes nevieme, koľko ľudí pri bombardovaniach zahynulo?
Hosťom 24 podcastu bol Marek Hudec, autor knihy Uzol, ktorá zachytáva rôzne vojnové príbehy Nových Zámkov.
Rozprávala sa s ním Veronika Homolová Tóthová, editorka jojhistory.
-
Neoddeliteľnou súčasťou komunistického režimu sú desaťtisíce politických väzňov. Boli medzi nimi
ľudia, ktorí boli otvorene proti režimu a presadzovali demokraciu a osobnú slobodu, aj takí, ktorí boli podporovateľmi predchádzajúceho, ľudáckeho politického systému, ale aj ľudia, z ktorých si režim nepriateľov vytvoril.
Koľko ich na Slovensku bolo a aké boli ich osudy?
Aké tresty a za čo vlastne dostávali ?
Vieme o nich dosť na to, aby sme sa mohli aj s touto ťaživou časťou našich dejín začať
vysporiadávať?
Na to sa pokúsime nájsť odpovede v 24 podcaste, ktorého hosťom je František Neupauer, historik Ústavu pamäti národa. -
27. januára si pripomíname medzinárodný deň pamiatky obetí holokaustu.
V tento deň, v roku 1945 Červená armáda oslobodila sústavu koncentračných a vyhladzovacích táborov Auschwitz.
Vypočujte si rozprávanie o žene, mladej medičke, ktorá sa do Auschwitzu dostala v druhom transporte zo Slovenska a vybrali ju na tzv. revír. Tam sa všetkými možnými spôsobmi snažila liečiť a pomáhať raneným a chorým väzenkyniam. Jej meno je Margita Schwalbová.
V 24podcaste o nej hovorí historička Katarína Mešková Hradská, ktorá sa s ňou desaťročia priatelila. -
Československé hračky boli kedysi svetoznáme. Mnoho dizajnérov navrhlo rôzne, dnes už ikonické hračky - plastového kocúra, vesmírnu loď, drevené skladačky, či vystrihovacie bábiky, ktoré sa dali rôzne obliekať.Veľa z dizajnérskych návrhov však zostalo iba vo forme prototypu - socialistické podniky ich nevedeli vyrábať vo veľkom. Prípadne vznikli len série určené na export.Helena Koenigsmarková je dlhoročnou riaditeľkou Umeleckopriemyslového múzea v Prahe, ktoré disponuje veľkou zbierkou hračiek. Poďte si vypočuť rozprávanie o tých, ktoré ste ako deti mali, ale aj o tých, ktoré by ste iste chceli.Ak si náš podcast pustíte aj s obrazom, tak ich aj uvidíte.
-
Vianočné tradície sa líšia podľa krajov, miest, ale aj rodín. Niekto dodržiava zvyk, že sa počas štedrovečernej večere nesmie nikto postaviť od stola, iní púšťajú orechové škrupinky len tak plávať, ale vo vedľajšej dedine do nich fúkajú a pretekajú sa, koho škrupinka lavórik, či misu prepláva ako prvá.
Prečo sa chlieb pri vianočnom stole nekrájal, ale lámal?
Do čoho starostlivo zmietli všetky omrvinky a čo s nimi urobili na jar?
Aká ľúbostná mágia sa spája so Štedrým dňom?
Odkiaľ sa vzal názov "salónky"?
Pre koho bol pri štedrovečernom stole nachystaný tanier navyše?
A kedy bol súčasťou štedrovečerného stola bobrí chvost? -
SLOVENSKO / Zemiaky dnes považujeme za tradičnú plodinu, ktorá zachránila pred hladom našich predkov. Tam, kde sa neurobilo obilie, sa určite urodili aspoň zemiaky. Rozmach pestovania a konzumácie zemiakov na Slovensku však nie je taký starý ako by sem si mysleli. Nastal až začiatkom 20. storočia.
Zemiaky sa na Slovensku a celkovo v Európe udomácňovali len veľmi pomaly. Ľudia sa ich štítili jesť.
"Prevládal ten názor, že konzumuje sa to, čo z pôdy vyrastie, čo sa ťahá k nebu. To, čo je v zemi, tie korene, to patrí peklu a to sa neje," vysvetľuje Katarína Nádaská.
Význam zemiakov ohľadom možnosti nasýtenia svojich poddaných rýchlo pochopili panovníci. No odpor voči tejto plodine bol taký veľký, že museli pestovanie zemiakov dať príkazom.
"Pruský panovník vydal rozhodnutie, že kto odmietne pestovať zemiaky, príde o nos alebo o ucho. A aj sa to dodržiavalo," hovorí Katarína Nádaská.
Zemiaky boli vnímané ako možnosť obživy pre veľa ľudí a zvierat, ale zároveň sú zodpovedné za jeden z najväčších hladomorov v Európe.
Vypočujte si množstvo zaujímavých informácií o zemiakoch, ktoré Veronika Homolovej Tóthovej v 24 podcaste porozprávala etnologička Katarína Nádaská.
Dozviete aj to, koľko kusov zemiakov kedysi ľudia denne bežne jedli.
-
Najskôr bol obdivovateľom Uhorska, lebo veril tomu, že v ňom národnosti nažívajú vo vzájomnom rešpekte. Keď videl útlak Slovákov, stal sa ich veľkým podporovateľom v snahe o vymanenie sa spod násilnej maďarizácie.
Práve on poslal do sveta správu o masakre v Černovej, aj napísal knihu o rasových problémoch v Uhorsku.
Hosť Tomáša Garriguea Masaryka, či Edvarda Beneša, má dnes na Slovensku iba jednu pripomienku – bustu na budove mestského úradu v Ružomberku. A pred pár rokmi Slovenská pošta vydala známku s jeho podobizňou.
Používal pseudonym Scotus Viator, Škótsky pútnik, no občianskym menom sa volal Robert Wiliam Seton-Watson.
Vypočujte a pozrite si 24 podcast o tomto výnimočnom človeku, ktorý všemožne podporoval vznik Československa. Veronika Homolová Tóthová o ňom hovorila s veľvyslancom Spojeného kráľovstva na Slovensku, Nigelom Bakerom, ktorý je vyštudovaným historikom.
-
Študentská demonštrácia zo 17. novembra 1989, ktorá odštartovala Nežnú revolúciu, je známym a dôležitým míľnikom našich dejín.
No v Bratislave vyšli študenti do ulíc na protestný pochod už 16. novembra. Prechádzali mestom od vtedajšieho Mierového námestia cez Námestie SNP, Hviezdoslavovo námestie, kde si pripomenuli Sviečkovú demonštráciu z roku 1988, položili kvety pred budovou Univerzity Komenského, na schodoch, kde sovietsky okupanti v roku 1968 zabili Danku Košanovú a došli až pred vtedajšie ministerstvo školstva, kde žiadali o slobodu vo vyučovaní, nové skriptá, dobrovoľnú vojenskú službu, ale najmä slobodu a demokraciu. Tam ich zablokovala Verejná bezpečnosť so známymi dlhými bielymi obuškami.
O tom ako tento protest vznikol, kto boli iniciátori a aktéri tohto prejavu odvahy a vzdoru, aj o tom, či sa to, o čo žiadali, a prečo riskovali minimálne vyhodenie zo štúdia, dá dnes vysvetliť mladým ľuďom, sa Veronika Homolová Tóthová rozprávala s Milanom Novotným, jedným z organizátorov študentského protestného pochodu zo 16. novembra 1989.
- Mehr anzeigen
